(Ne)pokojným Pakistanom

„Do Chilas určite nejazdite!“ presviedčal nás Akbar, obchodník z drahými kameňmi a náš priateľ. „ Pred dvoma dňami tam armáda zabila niekoľkých ľudí!“

Jediným problémom bolo, že pred dvoma dňami sme ešte boli v Chilas a nič sme nevideli.

Že do Pakistanu naozaj pôjdeme, som si uvedomil až keď ošúchané razítko tvrdo dopadlo na našu žiadosť o víza na ambasáde vo Viedni. „To už asi neodvoláme“ povedal som si, keď sme spolu s ostatnými členmi horolezeckej expedície vyšli pred ambasádu.
Odvtedy už veci nabrali rýchlejší spád. Nákupy, zoznamy, dopĺňanie fototechniky – to všetko nám zabralo posledné týždne pred odchodom. Ešte deň pred odletom sme nervózni sedeli v práci a chtiac-nechtiac sme sa museli pokúsiť myšlienkami odpútať od nasledujúceho dňa.
Slovensko – poľská expedícia, ktorá nás láskavo „pribalila“ do tímu mala za cieľ zdolať dve osemtisícovky. Prvou bola Nanga Parbat, jediná himalájska osemtisícovka na území Pakistanu a druhým, a hlavným, cieľom bol odvážny pokus o prvovýstup západnou stenou na vrchol K2. Bolo pre nás neuveriteľné, že sa toho môžeme zúčastniť, hoci nie ako lezci.

.islamabad
Po príchode do Islamabádu nás ako prvá vítala 46 stupňová horúčava. Formálne vytvorené hlavne mesto, bez hlbšej histórie na našinca dýcha neporiadkom, hlukom a dopravným chaosom. Ale človek až po určitej dobe pochopí, že to jednoducho patrí k miestnemu koloritu, a to nielen v Pakistane. Až potom sa na to dokáže dívať z iného uhla. Neplánovali sme sa zdržať dlho. Preto sa hneď nasledujúci deň po nákupoch a vybavení potrebných formalít vydávame na cestu do provincie Northern Areas, na území ktorých sa nachádza náš cieľ: Nanaga Parbat.

.northern areas
Cesta na sever Pakistanu sa tiahne pozdĺž rieky Indus, ktorá patrí medzi navýznamnejšie v krajine. Napriek jej mohutnosti je krajina v jej okolí suchá a nehostinná. Ešte v polovici minulého storočia bola táto cesta prejazdná iba pre karavány. V 60-tych rokov sa Pakistánska a Čínska vláda dohodli na vybudovaní cesty, pretínajúcej toto nedostupné územie. Z ich 20 ročnej spolupráce vzišla monumentálna a náročná stavba: 1300 kilometrov dlhá Karokoram Highway. Je to najvyššie polžená asfaltová cesta na svete. Do dnešných dní, kôli ťažkým podmienkam, absentuje v podstate akákoľvek údržba cesty, okrem odstraňovania závalov. Našim konečným bodom na Highway je dedinka Chilas. Zo sľubovaných 10 hodín je znenazdajky 16. V noci prekonávame silnú búrku, z čoho nie sme nadšení, lebo narastá riziko závalov a zosuvov pôdy. Pred jedným zosuvom sa ocitáme približne o jedenástej v noci. Šofér nechce riskovať a presviedča nás o nemožnosti preklenutia tejto prekážky. No z druhej strany cez zosuv prechádza rozbitý a starý miestny autobus. Povzbudení týmto úspechom ho prekonávame aj my a nakoniec okolo druhej prichádzame do Chilas.

.chilas
Chilas slúži ako posledná zastávka na KKH pre vačšinu výprav smerujúcich pod Diamír. Letá sú tam extrémne horúce, zimy suché a veľmi mrazivé. Preto je ťažké pochopiť prečo sa ľudia rozhodli pretĺkať sa životom práve tam.
Ráno opúšťame hlavnú ulicu a smerujeme nahor, k starému bazáru, ktorý by podľa dvoch miestnych študentov mal byť na vrchole neďalekého kopčeka. Ani sa nenazdáme a okolo nás šantí kŕdeľ detí a k zástupu sa pridáva aj zopár dospelých. Dávame sa do reči s človekom, ktorý vie dobre po anglicky. Dozvedáme sa, že je to učiteľ z miestnej školy a tak sa čo najviac vypytujeme. Medzitým sa našich „sprievodcov“ štvrtý krát pýtame ako je to ešte ďaleko. Je to už štvrtý krát 5 minút. Nakoniec to kôli úmornej horúčave vzdávame a vchádzame do akejsi čajovne. Majiteľ obchodu varí čaj, a spoza neho sa zo steny na nás usmieva Bin Ládin. Trošku nám stisne hrdlo, dáme si kolu a diskrétne sa vyparíme. Až oveľa neskôr sme sa dozvedeli, že región, v ktorom sa nachádza Chilas je jeden z najproblematickejších. Moslimovia na tomto území su ortodoxní a extrémistický. Každým rokom tu dochádza k ozbrojeným stretom.

.halal bridge
Z Chilasu už ďalej postupujeme na džípoch. Luxusné autá, ako nás vopred ubezpečovali, sú staré, 30-40 ročné Toyoty, o ktorých právom pochybujeme. Všetkých nás naložia na korbu a môžeme vyraziť. Po 20km opúšťame KKH a vydávame sa strmou cestou smerom k mostu Halal Bridge odkiaľ už pôjdeme po vlastných. Cesta k mostu je nebezpečná. Pod nami sa vinie divoká , sivá rieka a delí nás od nej 200m voľného pádu. Cesta je nespevnená, miestami musíme vystúpiť kvôli dieram v nej. Zážitkom sú tiež vyhýbacie manévre dvoch áut alebo skalné previsy, ktoré by nám odrazili hlavu ak by nás šofér vopred nevaroval. Po hodinke krkolomnej jazdy prichádzame k mostu kde už sú naši nosiči a je pripravený tábor. Od zajtra nás čaká trojdňový výšľap do základného tábora pod Diamírsku stenu Nanga Parbatu.

.cesta do BC
Cesta do BC trvala necelé tri dni. Prechádzali sme horskými dedinkami s terasovitými políčkami, na ktorých pestovali väčšinou kukuricu a trošku tekvice. Po celú dobu výstupu bolo veľmi teplo a sucho. Už prvý deň sme mali problém s nedostatkom vody. Posledné tri hodiny sme šli úplne bez tekutín, čoho výsledkom boli kŕče do nôh a hltavé pitie z potoka, o ktorom sme si mysleli, že tečie z hôr. To, že tečie z priamo z dediny sme si uvedomili už o chvíľu, ale náš organizmus nás na to prudko upozornil až večer, čoho výsledkom bol prekážkový beh na záchod.
Ďalší deň výstupu bol už panoramaticky zaujímavejší. Pred očami nám rastie masív Nanga Parbatu. Zo suchej a nehostinnej krajiny postupne prechádzame do typickej ľadovcovej doliny s krásnymi alpskými lúkami posiatymi kvetmi. Míňame pastiersku dedinu Kuta Gali. Tvorí ju asi 20 kamenných domov so strechami z konárov stromov. Akoby sa tu zastavil čas. Večer sa utáboríme, a sledujeme nosičov, ktorí si krátia čas akousi bojovou hrou. Tretí deň výstupu je krátky ale o to krajší. Nanga sa pred nami vypína v plnej kráse. Prechádzame lúkami veľkými ako pár futbalových ihrísk a po dvoch hodinkách prichádzame do BC.

.base camp
V tábore sú okrem nás ešte 4 expedície. Dve z Chile, ktoré sa o sebe dozvedeli až na mieste, jedna bieloruská a malá francúzska výprava. Hneď prvý večer začíname pociťovať výškový problém, nakoľko sa BC nachádza vo výške 4100m a predtým sme v takýchto výškach neboli. Náš „problém“ trval 8 dní a začínali sme byť zúfalí. No na ďalší deň sa zobúdzame úlpne fit akoby sa nič nedialo, a hneď sme sa tešíme na výstup do táboru C1, kde už stihli všetci lezci spraviť prvú vynášku. Náš prvý tím bol dokonca v tých dňoch už v tábore C2 a chystali sa na útok na vrchol.
Výstup do C1 nie je dlhý. Je potrebné prejsť Diamírsky ľadovec, ktorý kraľuje celému údoliu a dostať sa pod ľadopád Diamského ľadovca. Medzi nimi sa nachádza úzky žľab, ktorý tvorí jedinú ako tak bezpečnú cestu nahor. No aj samotný žľab je ohrozovaný kameňmi padajúcimi z oboch ľadovcov. Po troch hodinách cesty sme už na dohľad táboru, no začína pršať a sadať hmla, preto to radšej otáčame a výstup musíme odložiť.
Vraciame sa tam o dva dni. Výstup prebehol bez problémov, až na lavínu, ktorá sa spustila v centrálnom žľabe. Náš styčák Samandar, hovoril, že takú lavínu tu ešte nevidel. Jej rýchlosť a obrovské rozmery nás vcelku vydesili, hlavne keď sme stáli na ľadovci. Naštastie sme boli dosť ďaleko, a zasiahla nás už iba tlaková vlna a husté sneženie.
V C1 je iba Maťo s Tónom. Pripravujú nám kávu a čaj, hodinku posedíme a vraciame sa nadol.
Po návrate do BC si z dlhej chvíle idem zastrielať z luku, ktorý vyrobil Tóno. Chyba. Doteraz neviem či som strieľal opačne alebo čo sa vlastne stalo. Každopádne si to odnieslo moje oko. Ostalo zakrvavené, zrenica nefunkčná. Skrátka od tej chvíle som chodil ako pirát. Našťastie sa to časom zlepšilo.
Na druhý deň sa dozvedáme, že prvá trojka sa rozhodla zaútočiť na vrchol priamo z C3. Teda majú pred sebou ešte náročnú cestu. Celý deň ich pozorujeme ďalekohľadom. Ešte na ceste do C2 sa dali pozorovať zreteľne. Dnes sú z nich iba tri malé bodky. Až teraz si naplno uvedomujeme obrovskú mohutnosť tejto steny. Tam, pod vrcholom, si hora s našimi bodkami robí čo chce. Môže ich pustiť na vrchol no môže ich aj striasť so svojho chrbta kedy sa jej zachce. Bohužiaľ, tentokrát sa jej to podarilo. Chalani to po 14tich hodinách driny otáčajú vo výške okolo 7400m. Silný vietor a množstvo snehu im zatvorilo cestu k vrcholu.
Na druhý deň schádzajú do BC. Potrebujú oddych. Po troch dňoch vyrážajú opäť. Predpoveď je sľubná, a tak sa na vrchol chystajú nie len všetci naši členovia ale aj lezci z ostatných expedícií.
Prvá trojka sa do C4 dostala relatívne rýchlo a bez problémov. No hneď prvú noc sa prudko mení počasie a nakoniec ich v stane uväzní na 4 dni. Chalani majú málo jedla, snehu neustále pribúda a my dole začíname mať o nich strach. No keď sa po 4 dňoch počasie málinko vylepší, neváhajú a v noci sa vydajú na vrchol. Boli už dobre aklimatizovaní a po 12tich hodinách stoja okolo jednej poobede na vrchole!
Dole sa rozprúdi oslava, Samandar na ich počesť strieľa z kalašnikova, čo sa mi veľmi nepáči.
O dva dni vystupujú na vrchol ostatní členovia tímu: Kinga s Gorrim aj Maťo s Tónom. Iba Rudovi je smutno pretože ho už druhý krát zradili priedušky. Ale aj o tom je lezenie.

.odchod z BC
Na ďalší deň opúšťame tábor a pridávame sa k Dodovi, Petrovi a Piotrovi, ktorí majú v pláne zdolať ešte vrchol K2 prvovýstupom v ťažkej severozápadnej stene. Večer pred odchodom je nádherné počasie a my sa posledný krát dívame na túto neskutočnú, takmer 4 km vysokú, stenu. Naposledy sa prejdeme po lúkach Diamíru, pozorujeme svište, rozprávame sa z priateľmi. Už teraz nám za tým začína byť smutno.

Zo základného tábora sa rozhodujeme zostúpiť za jeden deň. Trošku sa toho bojíme, ale hovoríme si, že nejako to snáď vydržíme. Čím nižšie ideme, tým väčšia horúčava nás trápi. Keď zo zostúpime z alpského pásma do suchej a slnkom prehriatej doliny, začíname opäť pociťovať nedostatok tekutín. V kombinácii s teplom a neustálym pochodom nás to vyčerpáva až na hranicu našich možností. Necelú pol hodinku pred cieľom, mi z batohu padá stan a strmhlav sa rúti do divokej rieky. Sledujem jej hladinu no nikde ho nevidím. Preto sa rozhodujem zliezť k rieke, prebrodiť jeden úsek a pohľadať ho. Nakoniec som ho našiel v stene na strome. No zobralo mi to veľa síl.
Konečne po 12tich hodinách prichádzame k miestu, kde nás čakajú chalani aj džípy. Sto metrov pre koncom Evka od vyčerpania odpadáva. No iba na chvíľu. Pomáham jej na nohy a spolu prichádzame k autám. Počas jazdy, kde v kabíne bolo okolo 50°C, mi prišlo zle. V dedine vystupujem a zisťujem, že ruky mám stiahnuté v kŕčoch a dokonca aj jazyk. Rýchlo som jem balík hrozienok a po 10tich minútach sú kŕče preč. Ale vyľakalo ma to. Na tento zostup tak skoro nezabudneme.

.skardu
Z Chilas, kde sme strávili iba jednu noc, sa presúvame do Skardu, ktoré je východzím bodom všetkých expedícií do Karakoramu. Čaká nás nepríjemná cesta dlhá osem hodín. Podvečer konečne prichádzame do údolia Skardu. Pred nami sa otvoril iný svet. Dovtedy úzke a nehostinné údolie, v ktorom sa ako tenká stuha vinul Indus stovky kilometrov, sa otvára do 5km širokej planiny plnej kontrastov. Hnedé vrcholky hôr, sivý a pokojný Indus, ktorý tu dosahuje šírku niekoľko sto metrov a dedinky, zelené ako oázy v púšti.
Chalani mali v pláne stráviť v Skardu tri dni, potrebné na nákup chýbajúcich vecí a na oddych. Rozhodli sme sa tieto dni ostať s nimi a keď sa vydajú pod K2 ,vymyslieť si vlastný program.
Ten čas bol príjemnou zmenou a oddychom zároveň. Naši spoločníci odchádzajú a my ostávame prvý krát sami. Kvôli nedostatku financií zisťujeme, že program ktorý sme si naplánovali je nereálny. Chceli sme navštíviť náhornú plošinu Deosai, no keďže sme iba dvaja je to finančne nevýhodné. Máme pred sebou ťažké plánovanie, čo so zvyšným časom, a ako ho využiť pri čo najmenších nákladoch. Nakoniec sme sa rozhodli na dva dni navštíviť neďaleké jazero Satpara a zvyšok dní stráviť v Skardu a pokúsiť sa viac spoznať život ĺudí.

.satpara lake
Satpara lake je zdrojom pitnej vody pre celé údolie Skardu. Nakoľko ľudí v údolí pribúda rozhodla sa vláda nádrž zväčšiť a dvihnúť hladinu o cca 10m. Z toho dôvodu už tam veľa turistov nestretnete. Miesto je to však stále nádherné, plné kontrastov a marhuľových stromov. Práve marhule sa nám stali osudné. Nevediac, že ani miestni nejedávajú marhule čerstvé, ale iba sušené, sme ich pojedli zo dve kilá. Ďalšiu noc a celý deň sme strávili v posteli s prudkými bolesťami brucha. Až v posledný deň sme si stihli jazero aj trošku obzrieť.
Po návrate do Skardu sme sa rozhodli spoznať aj iné časti tohto mestečka. Zišli sme z bazáru, ktorý bol oproti zvyšným časťam vyššie, k riečke, ktorá preteká mestom a zistili sme, že tam dole je iný svet. Hlavná ulica s bazárom je suchá, špinavá a žije typicky orientálnym rušným životom. Naproti tomu miesta okolo rieky pôsobia, po tomto zhone, ako balzam na dušu. Všade tečie voda, okolo vás množstvo zelene a s tým spojená príjemná klíma. Navôkol sa hrajú deti, pri rieke ženy perú prádlo a hanblivo sa otáčajú , keď sa na nich dívame.

.yaseen baltistani
Stretávame mladého moslima, ktorý nás pozýva na čaj. Nie je to prvý krát, ale ešte sme pozvanie ani raz neprijali. Tentokrát sa rozhodneme pozvanie prijať. Yaseen, tak sa volá náš hostiteľ, nás pozýva k sebe domov. Zisťujeme, že študuje kriminológiu v Karachi a doma je len na prázdninách. Pri domácom kyslom mlieku a miestnom čaji sme presedeli takmer dve hodiny. Yaseen bol prvý Pakistanec, ktorý bol ochotný porozprávať nám viac o postavení žien v Pakistane a o celej hierarchii v spoločnosti. Dohodneme si stretnutie aj na ďalší deň a plní dojmov sa vraciame do hotela.
Yaseen sa ponúkol, že nám ukáže Skardu a tak na druhý deň spolu vyrážame k pieskovým dunám. Cesta vedie okolo riečky Hargisa, ktorá sa vinie údolím z jazera Satpara. Na jar je z tejto riečky živel, ktorý zaplavuje údolie. Míňame menšie dedinky New Ranga a Sun Dus, ktoré patria pod Skardu. Po brehu sa dostávame na miesto, kde sa Hargisa vlieva do Indu. Miesto kde sa krištáľovo čistá rieka miesi s mútnymi a sivými vodami Indu. Na dlani máme takmer celé údolie. Vzadu už vidieť zasnežené vrcholky Karakoramu, za nami zo zeme vyrastajú pieskové duny. Rovno vedľa rieky. Údolie plné kontrastov.
Počas cesty sa s Yaseenom veľa rozprávame. Je rovnako zvedavý ako my.
Jedna z vecí, ktoré Yaseen nedokázal pochopiť bola, prečo by Evke vadilo, keby som ja mal 4 ženy. To neviem pochopiť ani jaJ.
Veľmi sme sa báli ako prežijeme tých 7 dní v Skardu. No vďaka Yaseenovi sa nám podarilo viac nahliadnuť do života ľudí a spoznať miesta, ktoré málokto v tomto údolí navštívi.
Posledný večer presedíme s Alim, obchodníkom s drahými kameňmi. Dozvedáme sa, že táto oblasť je povestná pre veľké množstvo rubínov a iných drahokamov. Ali je veľmi výrečný a zasvecuje nás do tajov obchodovania s takýmto tovarom. Znie to lákavo a zároveň dobrodružne. Presedíme spolu celý večer.

.islamabad
Pre návrat do Islamabádu sme si zvolili lietadlo. 38 minútový let znel v porovnaní s 27 hodinovou cestou ako sen. No letieť zo Skardu je ako lotéria. Šanca je malá, pretože v oblasti Nanga Parbat, ktorou lietadlo prelieta, bývajú príliš často zlé podmienky. My sme mali šťastie a podarilo sa nám to na prvý pokus. A stálo to za to. Priamo pred očami sa vám ako film premieta celý Karakoram. Na druhej strane Nanga Parbat a ani sa nenazdáte a pod sebou máte Islamabád.
Po príchode na letisko sa rozhodujeme, že naše posledné 4 dni strávime radšej v Rawalpindy, ktoré je hneď vedľa Islamabádu. Až tam má človek možnosť spoznať pravý orientálny život.
V Skardu sme sa dozvedeli, že v Islamabáde došlo ku stretom armády s extrémistami a situácia nie je bezpečná. Niektorí nás varovali, že nemáme vychádzať z hotelu a hlavne nechodiť na bazár a do mešít. Nakoniec si vyberáme zastrčený hotelík priamo na bazáre Sadar a dve budovy od mešity.
Ešte v Skardu sme stretli dvoch čechov, Markétu a Pavla, a dohodli sa nimi, že v Islamabáde ostaneme spolu. Mali so sebou aj svojho sprievodcu. Akbar bol študent a práve rozbiehal so svojim bratom cestovku. Bol to jeden z najlepších ľudí, čo sme v Pakistane stretli.

.radža bazár
Veľmi sme chceli vidieť povestný Radža bazár. Jeden z najväčších a najstarších trhov v Pakistane. Môžete tam zohnať úplne všetko, dať si spraviť zuby aj nakúpiť súčiastky na celý traktor. Tento bazár pulzuje vlastným, veľmi temperamentným, životom. Plochou je obrovský a predsa v ňom má každá vec svoje miesto. Hrnce v kuchynskej časti, šatky v časti s látkami a tak ďalej. Ľudia boli milí a zvedaví. Bazár opúšťame po 6tich hodinách a sme unavení ako po dobrom treku.
Posledný večer sme si dohodli stretnutie s jediným Slovákom žijúcim v Pakistane. Stretli sme sa pri káve a ani nevieme ako ubehli dve hodiny. Život európana v Pakistane je nesmierne zaujímavý a preto sme počúvali so zatajeným dychom.
Ráno sme sa už museli rozlúčiť s Pakistanom. Zanechal v nás oveľa hlbšie dojmy ako sme čakali. Šli sme za prírodou, ktorá nesklamala. Ale ľudia, tí nás milo prekvapili. Málokde som sa stretol s tak milými a ochotnými povahami. 90% z nich sú obyčajní ľudia, ktorí nerozumejú extrémizmu a ľudí ho šíriacich sa boja rovnako ako my. Škoda, že naše médiá nám často podsúvajú iba tú horšiu stránku týchto krajín a vytvárajú v nás predsudky, ktoré sme, bohužiaľ, mali aj my. No to už je našťastie minulosť.