http://www.borievky.com/http://www.borievky.com//icon.icohttp://www.borievky.com/There are 10 latest articles in this RSS channel.cshttp://www.borievky.com/blog/inidia-druha-po-stopach-cajovnikov-47.html<p><p>Po prilete do Dili z vymrznuteho Kasmiru nalada v partii prudko stupa. Tentokrat uz sme skuseni borci a nechavame sa bez oblbov odviezt priamo na Main bazaar. Az tu pochopime, ako sme sa naposeldy nechali nachytat, ked nas strasili, ake hrozne miesto to je. A bolo to presne opacne. Po zablatenom a studenom Kasmire, mi Main Bazaar prisiel ako uplne pohodova, tosku gycova, Indicka ZOO pre turistov, plna hotelikov, restik a stankov s handrami a etno vecami od vymyslu sveta, pri cenach ktorych som si chtiac nechtiac spomenul na etno shopy u nas a napadlo ma, ze to urcite nakupuju prave tu, hodia si 400% marzu a ficia. A teda samozrejme - my to vsetko nakupujeme:)</p><p>foto#1309</p><p>foto#1310</p><p>Ubytujeme sa vo velmi milom guesthouse Ajay, s prijemnym kontinetalnm stylom. Den venujeme motaniu sa po bazare, nakupovanim nejakych caciek a fotenim. Cely den pozorujem pracu poulicnych holicov aby som nakoniec podlahol ic caru, a odovzdavam sa do ruk Indickych noznic a ziletiek. Bol to celkom adrenalin, ale musim povedat, ze uz dlho ma nik tak dobre a rychlo neostrihal. Parada.</p><p>foto#1311</p><p>foto#1312</p><p>Vecer si ficime sadnut na jedno Indicke pivko a na streche guesthousu oslavujeme Mirkine okruhliny. Marekovi sa podarilo zohnat tortu a hoc ju aj s polu s Hlavkim omylom zamkol na izbe a prekvapko sme takmer nestihli, oslava bola prijemna. Druhu tortu tvorila konzerva tuniaka, ktoru si z domu priniesla Mata, kedze sa balila podla ceskeho zoznamu a hlavna rada z neho bolo zobrat si tuniaka a toaletny papier. Holt, bratia Cesi, v tomto Vas nik neprekona.</p><p>foto#1313</p><p>foto#1314</p><p>foto#1315</p><p>Rano podla planu letime do mesta Cochin v juhoindickom state Kerala. Prilietame okolo stvrtej poobdede a ja som rad, ze neprichadzame po tme. No to som samozrejme netusil, ze cesta " mensim Indickym mestom" nam zaberie vyse hodiny a tak z autobusu, na ktory sme nastupili na letisku, vystupujeme po zotmeni. Na druhy den planujeme vyrazit do oblasti cajovnikovych plantazi okolo mestecka Munnar a tak sa riksou nechavame odviest na autobusovu stanicu odkial by mal autobus vyrazit. Riksaci nas viezli asi 10 minut no podla zapnuteho GPS na Marekovom mobile, vieme, ze sme sa v podstate tocili okolo. Je to zvlastne, kedze cenu sme mali dohodnutu vopred. Indicka logika.</p><p>Zistujeme, ze vlak nam ide rano o 6:00 a tak si hlavy chceme zlozit v nejakom hoteliku blizko stanice. Stvrt to nie je prave najprijemnejsia, ale ubytko sa nam dari najst relativne slusne.</p><p>Inak Cochin vyzera na velmi rusne a relativne moderne mestecko plne obchodov a ludi a s uz tradicne rusnou dopravou.</p><p>Neskor vyrazame, na odporucanie recepcneho, na veceru, kde sme sa ozaj kralovsky napchali a nechali sa omamit Idnickymi aromami. Parada. Teda, parada to bola len do rana. Hned ako som vstal som pochopil, ze aromy na mne este stale intenzivne pracuju a hned som to siel "skontrolovat" na tolaetu. Neskor som usudil, ze kontroly na toalete, budem realizovat v pravidelnych intervaloch.</p><p>Cesta autobusom do Munnaru bola v takom stave utrpenim. Od mora sme sa mali za 4 hodiny vysplhat do vysky 1600mnm a v zmysle tohto vyskoveho posunu sa primerane tomu tvarila aj cesta - najdlhsi rovny usek meral asi 20metrov. Inak same zakruty, v ktorych si to nas sofer rezal akoby sa vozil v porsche, bezne obiehal aj v zakrutach ( najvacsiu radost mal, ak v tej zakrute obiehal rovno autobus ), s maximalnym potesenim zakruty dobrzdoval na poslednu chvilu a skratka vsetko smeroval k tomu, aby mi v autobuse bolo este horsie. Myslel som, ze skapem.</p><p>Nastastie som nebol sam. Podobne bolo aj Marekovi, ktory sice vecer pred tym na veceri nebol, ale ja, co by verny priatel som mu jednu porciu doniesol v sacocku. Takze, rano bol na to podobne ako ja. A prisiel s genialnym napadom - s Colou. Asi 20 minut potom, co som vypil asi 3 deci tohto prezdraveho napoja, mi nic nebolo. Neviem, ci to bolo placebo alebo realne ucinky, iste je, ze len vdaka Cole som v tej chvili nevyskocil z autobusu. Nech zije Amerika!!</p><p>Inak autobus bol kapitola sama o sebe. U nas by sme si ho obzerali uz iba ako vysluzileho pamatnika niekde v depe. Tu to bol ale panko v najlepsich rokoch. V sedadle Vas nadhodilo pol metra aj ked autobus presiel cez lieskovy oriesok. No bolo to vesele.</p><p>Po siestich hodinach dorazame do Munnaru a my sa nevieme vynadivat na cajove plantaze, ktore su roztrusene vsade okolo.Je to relativne rusne, ale male mestecko, dokonca aj na Slovenske pomery. Podari sa nam najst mile ubytko trosku bokom od cesty a riksak, ktory nas tam viezol nam vie dat kontakt na pozicovnu motoriek, co by bola uplna parada. Dohadujeme sa s nim na dalsie rano a vybalujeme.</p><p>foto#1316</p><p>foto#1321</p><p>Mne aj Marekovi je tak zle, ze na veceru do mesta ani nevylezieme z postele a tak si objednavame iba cistu ryzu. Neskor sa aj s Evkou ( ktorej je uz mimochodom tiez zle ) pokusame vybehnut na okolite kopce s plantazami, no 300 metrovy okruh nam v nasom stave zabera 1,5 hodiny a tak to balime.</p><p>foto#1317</p><p>foto#1318</p><p>foto#1319</p><p>Dalsie rano sa stretavame s riksakom a ideme do pozicovne skutrov. Inak dohadovat nieco s Indom, to je ako kricat do dutej krabice. Zistit od nich, kolko maju vlastne k dispozicii motoriek bolo nemozne. Ked sme sa po hodine dopracovali k cislu 3 a vyplatili sme ich, davam Imrovi a Evke zakladne skolenie obsluhy tychto diabolskych strojkov. Vsetci vsetko chapu a tak vyrazame do nasho domceku po ostatnych. No, vyrazame je dost luxusne slovo. Imro sa hned po vyjazde z parkoviska zaradil do protismeru a tak za nim ficim a kricim aby siel na druhu stranu. Potom zistujem, ze akosi chyba dalsi skuter s Evkou. Vraciam sa na parkovisko, nic. Pozeram jednym aj druhym smerom na cestu, nic. Hned v prom momente ma totiz nenapadlo pozert mimo cestu. A veru som mal. Rovno oproti parkovisku, na druhej strane cesty, stoji hlucik asi 15 Indov a medzi nimi skuter s Evkou zapletenou nohami v ostnatom dote a majitelom motorky zalamujucim rukami a tvariacim sa primerane nestastne. Nejakym omylom miesto brzdenia hned pri vyjazde z parkoviska pridala plyn a bolo to jasne. Nastastie to nebolo nic vazne, ale Evka si bez debaty presadla ku mne na spolocny skuter.</p><p>foto#1320</p><p>Cely den potom jazdime po okoli Munnaru, pozrieme si dve vodne nadrze, poriadne nas specie slnko a podvecer sa vraciame do Munnaru a odtial vybiehame na skutroch neznamou asfaltovou cestou smerom hore, kde tusime pekny vyhlad a zapad slnka. Ked sa uz vyssie neda ist vraciame sa na miesto, ktore sa nam cestou hore pozdavalo byt vhodnym na fotenie. Teda okrem Imra s Hlavkim, ktori zo zvedavosti pokracuju dalej. daleko ale neodsli. O pol hodiny prichadzaju k nam, tlaciac skuter vedla seba aj s defektom. Parada! Potom sa zacina paradny zazitok procesu vyriesenia tohto, akiste zapekliteho, problemu. Zhrniem to iba v bodoch: volame majitela-prichadza na riksi-myslel, ze mame prazdnu nadrz a doniesol benzin ( magor )-odchadza na jednom zo skutrov po opravara-prichadza s opravarom-nevedia odmontovat koleso-je tma a nemaju baterku-svietime im druhym skutrom-po hodine uplne pokazili maticu na kolese-kasleme na nich a ideme domov na riksi, ktora tam stale caka. No comment:)</p><p>foto#1322</p><p>foto#1323</p><p>foto#1324</p><p>Rano balime svestky a vyrazame na autobus. Smer Aleppey - brana do Backwaters.</p><p>Viac fotiek z Indie najdete v <a href="http://www.borievky.com/galerie/india/">galerii</a>.</p></p><br/>http://www.borievky.com/blog/india-ako-sme-v-kasmire-v-snehu-zapadli-46.html<p><p>Niekde sa stala chyba. Stale sa pokusam spatne to analyzovat, no nejde mi to do hlavy. Niekde sme museli spravit chybu.</p><p>Zacalo sa to uz po nasom prilete do New Delhi. Prilet sme mali po pol noci miestneho casu, a kedze sa mi predstava hladania hotela v nocnom Dili nie prilis pozdavala, rezervoval som nejaky hotel uz z domu. Podla mapy sa mi to zdalo blizko k Main Bazaru a k vlakovej stanici odkial sme mali vyrazit do Varanasi.</p><p>Letisko v Dili ma celkom milo prekvapilo. Jedine co mi na nom vadilo, bola nepritomnost nasich baglov na batozinovom pase. Ale este stale tam bolo dost ludi rovnako cakajucich a tak som si hovoril tu staru otrepanu frazu " Zatial je to dobre".</p><p>Ked sme tam o 15 minut zostali len my dvaja, tiez som si v hlave, a miestami aj nahlas, opakoval tu staru otrepanu frazu " Tak, a je to v hajzli" . Ked sme pochopili, ze batohy ozaj neprisli vybrali sme sa s nedoverou ku okienku, kde sa riesili problemy s batozinou. Tu sme sa samozrejme dozvedeli, ze batohy ostali v Parizi a ze to teda pohnojili moji oblubeni " le cretens" a teda Francuzi.</p><p>Kazdopadne dostali sme do vienka dva kusy KPZ ( rozumej Krabicka Poslednej Zachrany ), v ktorej bolo tricko a nejake kozmeticke nepodstatnosti ako kefka, deodorant atd.</p><p>Ked sme sa odtial konecne vyhrabali s tym, ze batohy by mali dojst za dva dni, zacali sme lovit taxik. Za nekrestanskych 800 rupii ( cca 13 EUR ) sme sa nechali odviest k hotelu. Samozrejme, ked sme dorazili na miesto, resp. do vybranej stvrte, sofer zrazu nevedel, kde hotel je a skoncili sme v inom. Ale nebol zly, tak nam to bolo jedno.</p><p>Tu niekde sa zacala ich vymakana hra, ktora sa skoncila este vymakanejsim oblbom. Ale pekne poporiadku.</p><p>Na druhy den prichadza zvysok bandy ( 5ks ) a stretavame sa pred hotelom. V informaciach si pytame mapu, v zmenarni menime peniaze, riksaci nas odvazaju na Main Bazar. Stop! Tam sme sa az nedostali, kedze nas vyhadzuju pred akousi agenturou, do ktorej sme mi blbci vosli a po troch hodinach sme odtial vysli so slusnym nakupom - 6 dnovy vylet do Kasmiru, ktory niektorych z nas stal 2/3 rozpoctu na celu Indiu. Listky na vlak do varanasi sme vystornovali priamo v kancelarii. Nechapem, nerozumiem, ale stalo sa.</p><p>foto#1234</p><p>foto#1235</p><p>foto#1236</p><p>Vecer mame cas pozriet nocny zeleninovy trh, paradne sa najest v Galina restaurant a nasavat atmosferu Dili, ktore je mimochodom fakt skarede mesto. Smog, z ktoreho sme mali cierne este aj sople v nose, zhon, milion aut, trubenie, vecerne poulicne ohne - no veru velmi zaujimave to tam je.</p><p>foto#1237</p><p>foto#1238</p><p>foto#1239</p><p>Na druhy den odlietame z Domestic terminal do hlavneho mesta Kasmiru, do Srinagaru. Nas sen o slubovanych 15°C sa rozplyva uz pri pohlade z lietadla, ked sa divame na sivu zimnu krajinu, ktora ozaj nema cim potesit. Na letisku je psia zima, fuci vietor a mne akosi dochadza, ze tento vylet nebol najlepsim startom nasej cesty po Indii.</p><p>Na letisku nas odchytavaju ludkovia, vraj z vladnej tourist office, s tym, vraj maju indicie, ze sme boli oklamani a vylet sme preplatili. Nechavaju nam kontakt, kam sa mame dostavit v pripade, ak by sme to chceli riesit. Vraj mame narok na vratenie penazi. Hmmm.</p><p>Dohodnuty sofer nastastie prichadza a vezie nas do nasho guesthouseu. Mesto pre nas v tej chvili vyzera ozaj nevludne, centrum sme uz davno presli a guesthouse stale v nedohladne. Konecne prichadzame pred branu. Za nou sa tyci impozantne velky nedostavany dom, miesto pozemku je bagrovisko, vsade blato, tma. No parada.</p><p>Vonku bolo okolo nuly, dnu v izbach to odhadujem max. na 5°C. Hadame sa zo soferom, volame do Dili chlapikovi, ktory nam to cele zajednal, ale nic nedohodneme. Nakoniec nam davaju aspon plynove ohrievace. Teda jeden, do ostatnych izieb musia najprv kupit. Incredible India!</p><p>Na druhy den mame ist na vylet do pohoria Sanmarg. Sanji ( nas sofer a sprievodca ) prichadza asi o 1,5 hodiny neskor s tym, ze v meste niekoho zabili a bola uzavera. No comment.</p><p>Sanmarg ma byt podla neho asi 40km daleko. Cesta prijemne ubieha, objavuje sa prvy sneh. Ked po dvoch hodinach jazdy auto definitivne odmieta ist dalej po neupravenej zasnezenej ceste a presmykuje na mieste sme vo vzdialenosti 90km od ciela. Tolko k Indickemu odhadu vzdialenosti, casov atd atd. Skratka cas, ci vzdialenost su tu nepodstatne pojmy.</p><p>Dalej teda ideme peso, ale kvoli oblacnosti prd vidime. Ciel bolo nejake jazero uprostred hor s paradnymi vyhladmi. No stativy sme tahali veru nadarmo.</p><p>foto#1240</p><p>foto#1241</p><p>Cestou spat zastavujeme v miestnej restike, kde bolo asi rovnako teplo ako vonku a teda ciapky si nechavame na hlave aj pocas jedenia. Dedinka, v ktorej sme zastavili posobi drsne. Sneh povolil, vsade same blato, vsetko sive. Clovek ma pocit, ze sa preniesol o par storoci dozadu.</p><p>Vecer v Srinagare, na trhu, ochutnavame popularny Kasmirsky caj nazyvany kahva. Pripravuje sa zo zeleneho caju, kardamonu, skorice a mandli a poriadne sa presladi cukrom. V tej zime, na trhu, som nikdy neskusil nic, co by padlo lepsie:)</p><p>foto#1255</p><p>foto#1256</p><p>foto#1257</p><p>Dalsi den sme sa rozhodli skusit vladnu turisticku kancelariu, z ktorej chlapik nas zastavil na letisku. Sanji nas tam vezie trochu neochotne, vie kolka bije.</p><p>Prichadzame na miesto a my mame moznost spoznat kralovstvo Indickej birokracie ( rozumej statne urady ). Vypisujeme akusi reklamaciu, uradnici sa vypytuju Sanjiho a posielaju nas do dalsej budovy. To uz ale postupujeme do vyssej ligy a prichadzame do budovy turistickej policie. To uz sa nam nie uplne pozdava a ja zacinam mat miestami pocit ako zo serialu Bangkok Hilton.</p><p>Kancelaria je mala, tiesni sa v nej asi 8 zvedavych policajtov a je tam katastrofalne teplo. Pocas dvoch hodin co sme tam stravili sa vacsinou hlasno rozpravali medzi sebou, potom sme nieco povedali my, nieco nakricali na Sanjiho a uzavreli to, ze mame prist v pondelok, ked tam bude ich veIky sef. A vsetko sa vyriesi. Vraj.</p><p>V aute sa nam Sanji zdoveril, ze ak nas nedovedie v pondelok tak ako to bolo dohodnute, vraj ho zatknu. Uff, to nebolo uplne to co sme chceli, ale kocky boli hodene. Uvidime.</p><p>Vecer ideme na navstevu k Sanjimu domov. Maju dielnu na vyrobu kasmirskych latok a satiek. Pozreli sme si dielne, Sani nam vysvetlil vsetko o vyrobe najkvalitnejsej latky, ktora sa vola pasmina. Nakoniec si davame caj s jeho rodinou, zoznamujeme sa s manzelkou a samozrejme povinne kupujeme zopar satiek.</p><p>foto#1242</p><p>Cestou do guesthouseu zastavujeme vo velkej mesite na kopci. Hore je sneh a kopec ludi tam chodi na boso. Len pri pohlade na nich mi omrzol malicek. Do mesity sme museli ist naboso aj my, co bolo pri teplote pod nulou, a mokrych kobercoch vcelku zaujimavym zazitkom.</p><p>foto#1243</p><p>foto#1244</p><p>foto#1245</p><p>foto#1246</p><p>Dalsi den rano vyrazame na sunday market. Celkom zaujimavy cca 3 km dlhy trh iba s oblecenim. Hned odtial sa presuvame do tovarne na koberce, co bolo ale 100% divadlo pre turistov, co ma trochu sklamalo, ale nevadi. Nakoniec sa dostavavame na miesto, ktore mam vyhliadnute od prveho dna v Srinagare - dedinky resp. slumy okolo jazera. Od cesty drsne vyzerajuce blatne ulice sa menia hned co sa do nich ponorime. Ani nie tak vzhladom, ale atmosferou. Detom prave konci skola a tak su ulice plne zivota a ostro kontrastuju so vsadepritomnym studenym blatom. Od tety si v obchodiku kupujeme lacnu skoricu, okolo nas pobehuje krdel deti a zrazu sa nam ulica zda uplne normalna.</p><p>foto#1247</p><p>foto#1248</p><p>foto#1249</p><p>foto#1250</p><p>Pondelok. Pokracovanie serialu z policajneho prostredia. Opat ta ista drevena kancelaria. Opat preplnena a prekurena. Tentokrat sa ale po dvoch hodinach presuvame na poschodie do inej kancelarie. Strohej a az neindicky upratanej. Za stolom sedi muz, z takou prirodzenou autoritou, az cloveka zamrazi. Jeho charizma posobi asi na vsetkych a preto v kancelarii neprehovori okrem neho nik. Vypytuje sa na vzniknutu situaciu nas, sofera a aj policajtov. Vola do Dili a hovori nieco o nasom zatknuti. Pozerame na seba a dohadujeme sa co dalej. Neuveritelna skoda, ze sa ta situacia nedala zdokumentovat. Atmosfera bola neskutocna. Tak ci onak, nakoniec ho ziadame o uzavretie celej zalezitosti s tym, ze nechceme nikomu robit problemy. Hned potom si vypocujeme prihovor o spravodlivosti ako z filmu ( citil som sa pri tom uplne maly, takmer ako skolkar ) a mizime prec. Konecne. Mal som uz policie celkom dost.</p><p>Vecer ideme na wazvaan - typicke kasmirske jedlo pozostavajuce zo siedmich masovych chodov. Bolo to celkom fajn, no na nase stiahnute zaludky to bola privelka porcia.</p><p>foto#1251</p><p>foto#1252</p><p>foto#1253</p><p>foto#1259</p><p>Posledny den sme sa rozhodli obetovat vyletu do oblasti Gulmarg. Na nete sme vystudovali, ze zle pocasie, ktore nas svojou pritomnostou obstastnovalo uz od priletu, by malo byt inverzneho charakteru a tak snad v horach bude pekne.</p><p>Gulmarg je znamy najma lyziarskym strediskom, ktoreho vrchna stanica konci vo vyske 4000m. Vyviezli sme sa az hore a musim povedat, ze to stalo za to. Genialne vyhlady a este lepsie freeridove tereny ozaj potesili nase vymrznute duse. Celkovo sla nalada v skupinke hore, nakolko uz na druhy den sme mali odletiet do Dili a odtial do zaslubenych a hlavne teplych juznych krajin.</p><p>foto#1258</p></p><br/>http://www.borievky.com/blog/skora-jesen-v-np-gesause-45.html<p><p>Posledny augustovy vikend sa mi akousi nahodou naskytla moznost konecne po dlhsom case vyrazit do rakuskych Alp. Kedze sa zo stabilnej partie neozval takmer nikto, vyrazam iba vo dvojici, s Imrom.</p><p>Nasa pozornost sa opat raz upriamila na prekrasny narodny park Gesause, kde sme uz par krat boli. Tento krat sme si vybrali opacnu stranu udolia okolo rieky Enns a vybrali sme sa do oblasti okolo vrcholu Hexentrum s vyskou 2172m.n.m..</p><p>Pod horou sa vo vyske 1725m.n.m nachadza chata Amonter hutte, kde sme sa rozhodli zlozit a tesili sme sa na rakuske kvasinkove pivko.</p><p>Vychodzim miestom je parkovisko nad mesteckom Admont. Odtial cesta na chatu vedie lesnym chodnikom. Po dvoch hodinkach pridete na velmi peknu chatku Grabner Alm Haus, ktora je jednoducho dostupna aj lesnou cestou a preto tam byva vcelku dost ludi.</p><p>http://maps.google.com/maps/ms?msid=217881956179562324555.0004b2a33034a41253530andmsa=0</p><p>Pre orientaciu pridavam interaktivnu mapu. Na jednotlive body a trasy sa da kliknut.</p><p>Z Grabner Alm haus mate dve moznosti ako sa odsat na Admonter Hutte. Jedna vedie priamo na chatu a druha cesta ide obklukou cez bocny hreben cez vrchol Grabnerstein so zaistenymi usekmi. Ta druha vsak ozaj stoji za to. Hreben je panoramaticky a zaisteny usek Vas prijemne vytrhne z vystupovej rutiny.</p><p>foto#1223</p><p>foto#1224</p><p>foto#1225</p><p>Na chate sme kupodivu boli jedini hostia, to nam vsak vobec nebranilo si hned po prichode nadelit kvasinkacov.</p><p>Prekvapil nas iba chatar, ktory nam pri odchode na zapad slnka oznamil, ze ked sa vratime kuchyna bude uz zavreta. Az prilis mi to pripminalo maniere na slovenskych chatach, kazdopadne sme sa snim nakoniec na nejakej tej veceri dohodli.</p><p>Z chaty sa da spravit prijemny vyslap na Natteriegel ( 2065mnm ). cesta na Hexentrum dalej po hrebeni je uz casovo narocnejsia a vecer sme to nestihali a popravde sa nam ani velmi nechcelo. Vidina kvasinkoveho pivka a teplej vecere bola predsa len silnejsia.</p><p>foto#1226</p><p>foto#1227</p><p>foto#1228</p><p>Rano sa budime do paradneho rana s dolinami zaplavenymi hmlou. Pofotil som si dosytosti, hoc som si mohol najst snad aj lepsie miesto, no to je dan za fotenie na miestach, ktore nepoznate.</p><p>foto#1229</p><p>foto#1230</p><p>foto#1231</p><p>Cestou dole zliezame do hmly a v lese zazivame momenty, na ktore tak skoro nezabudnem. Slnko presvecuje hmlu a vytvara tak intenzivne vykreslene luce, az to posobi neskutocne.</p><p>foto#1232</p><p>Kazdopadne Gesause je jedna z najkrajsich oblasti Rakuska, a rozhodne stoji za navstevu.</p><h3>Fakty</h3><p>Pohorie: Narodny park Gesause</p><p>Chata: <a href="http://www.alpenverein.at/huettenHome/DE/Home/index.php?huetteNr=0003andr=1andr=1andr=1andr=1/">Admonter Haus</a>; chata je clenom rakuskeho Alpenverein</p><p>Pristup: z BA cez Vieden, Semmering az do Admontu. Vzdialenost 299km</p><p>Vrcholy: Grabnerstein ( 1847 ), Natterriegel ( 2065) a Hexentrum ( 2172m )</p></p><br/>http://www.borievky.com/blog/repete-v-sibillini-alebo-ako-sme-sa-kona-zjest-chystali-42.html<p><p>Ked sme minuly rok odchadzali, ako inak za vytrvaleho dazda, z narodneho parku Sibillini v Taliansku, bol som rozhodnuty, ze sa tam musim vratit.</p><p>Moznost sa mi, mozno trosku necakane, naskytla tento rok. Moja polovicka mi totiz v slabsej chilke "povolila" fotovylet bez rodinky na neskutocnych (!) 5 dni. Zavahanie som si dovolit nemohol a tak som kul zeliezko kym bolo horuce. V podstate som do troch dni mal datum, partiu a rezervovanu chatu:) Uz len vyrazit!</p><p>Kedze poniektori z partie su, pre mna z nepochopitelnych pricin, vyznavaci dlhodobeho tryznenia svojho tela ( rozumej, ze radi behaju maratony ) a prave v tej dobe sa v Terste kona mestsky maraton, delime sa na dve skupiny. Maratonci a ich povzbudzovaci vyrazaju o par dni skor. Ja s Vladikom sa s nimi planujeme stretnut az priamo na mieste.</p><p>V utorok vecer vyrazame v ustrety noci zasobeni energiou v plechovkach a dobrou muzikou. Cesta by mala trvat okolo 11-12 hodin, takze sa mame na co tesit.</p><p>Do Sibillini prichadzame okolo 6:30 za este pekneho ranneho svetla. S maratoncami sa nam nepodarilo spojit a tak nevieme, kde presne si vecer rozlozili bejs kemp. No mame stastie ako vzdy - po prichode do Sibillini stretavame Svantyho priamo v strede cesty, pri slapani na ranne fotenie, pricom ale vobec nevyzeral odhodlane. Skratka sme mu prisli vhodne do rany:) Kazdopadne sme maratoncov nasli a nas stvordnovy vylet sa mohol zacat.</p><h3>Chill out</h3><p>Ubytujeme sa na chate Perugia, ako aj minuly rok. Do talianska sme tahali aj 4 bicykle a tak sa ( opat ) delime na dve skupinky. Prva fici na cykloturu po hrebeni od chaty Perugia az do mestecka Castellucio di Norcia a spat. Ja so Svantym volime take "prevalovanie" sa po hrebeni. Chvilu lenosime v trave, chvilu fotime vsadepritomne kone, kecame - no skratka uplna pohoda za paradneho pocasia.</p><p>foto#1189</p><p>foto#1190</p><p>Vecer vyrazame na fotenie na miesta, ktore som si vyhliadol uz minuly rok, no nemal som stastie na svetlo. Idem na istotu, presne si pamatam kompoziciu, ktora sa mi pacila najviac. Chytame posledne svetlo prave tam, kde ma byt. Cvak cvak, a mam to. Tuto scenu som mal v hlave uz velmi, velmi dlho.</p><p>foto#1191</p><p>foto#1192</p><p>foto#1199</p><p>Po foteni sedime do noci pri vinku na izbe a ja uz zacinam citit prebdenu noc v aute, ale dalsi poharik ma vytrhava z letargie a spat ideme nakoniec okolo pol druhej.</p><h3>Napriec hlavnym hrebenom</h3><p>Budicek o 4:45. Po predoslej noci stravenej na ceste s minimom spanku a po vcerajsom veceri s vinom znie ako kostolny zvon, ktory mam rovno vedla postele. Musim vstat. To je preda to preco som tu siel:)</p><p>Rano bohuzial nie je na planine Piana Grande uplne idealne. Teda v obdobi, ked sme tam boli my. Slnko spoza hor vychadza az prilis neskoro, a bez neho to nema stavu. Snazime sa preto dostat za hlavny hreben, kam sa da ist po asfaltovej ceste. Vyhlady su tam prekrasne, no silny opar brani svetlu vyniknut v plnej parade. Ale rano vyuzivame na hladanie scen a kompozicii pre pripad, ze by sa podmienky v dalsich dnoch zlepsili.</p><p>No daju sa najst sceny, kde svetlo zasvieti neskor, no stale to stoji za to.</p><p>foto#1206</p><p>foto#1193</p><p>Cez den sa rozhodujeme prejst hlavny hreben nad planinou Piana Grande s najvyssim bodom vo vyske 2442metrov. Tura zacina v sedle pri Riffugio Alpina, ktora ale vyzera byt dlhodobo zavreta. Odtial sa slusnym vyslapom vyhupneme o 1100 metrov vyssie na hlavny hreben. A potom je to veru hrebenovka ako ma byt. 4 hodiny pohodlnej chodze po neuveritelne panoramatickom chodniku: z jednej strany planina Piana Grande vo vyske 1350metrov a na strane druhej sklanata cast Monti Sibillini s plesami a strmymi zrazmi priamo od chodnika. No parada.</p><p>Cela tura aj so zostupom do Castellucia nam trvala cca 6-7 hodin. Podotykam, ze sme nestretli ani nohu.</p><p>foto#1194</p><p>foto#1195</p><p>foto#1196</p><p>foto#1197</p><p>foto#1198</p><h3><strong>Konozruti</strong></h3><p>" Pripravite nam veceru z kona? ", pytali sme sa este rano, prv nez sme vyrazili na turu. " Doruzumiet sa s osadenstvom chaty bolo pomerne tazke, ale vyrozumeli sme, ze nam teda nieco ukuchtia. Na konske maso sa chalani chystali potom, co som im spominal nase minulorocne zazitky a nevynechal som ani veceru, kedy sme poziadali o miestnu specialitu - a doniesli nam konacinu.</p><p>Vecer po ture sedime pri karafach z vinom a cuduj sa svete, chatari chystaju stol na veceru. Kedze tam nik okrem nas nebol okamzite sme zbystrili pozornost. Nakoniec prisla pani domaca s jedalnym listkom a my sme zacali vyberat. Skoncilo to pri fundovanej gastronomickej debate o "small bee" ( rozumej jahna ) "Small mu" ( rozumej tela ) "Big mu" ( rozumej krava ). Jedina nasla nakoniec odvahu Katka: " Mate aj nieco z kona? ". V tej chvili vyzerala pani domaca akoby sa stym konom zrazila, ale rozhodne nie tak, akoby ho varila. " Horse no!!! " Odstupila od stola a mierne poburene na nas pozerala. No co, tak asi som im minuly rok nerozumel. Mozem za to, ze nevedia po anglicky?</p><p>Po chvili, uz ukludnena, pani zacala vyzvedat ci je kon na jedenie dobry. Snad nakoniec pochopila, ze my koniky ozaj nejeme a ze to bola iba nasa zvedavost. Kazdopadne personal v kuchyni mal z nas este chvilu celkom slusnu srandu.</p><h3>Konecne pekne rano</h3><p>Rano sa sa nam konecne dari najst dobre miesto a konecne pribudli na oblohe aj mraky, ktore trosku narusili monotonnost modrej hladiny na oblohe.</p><p>foto#1208</p><p>foto#1200</p><p>Na dnes sme si naplanovali vylet do mestecka Norcia co znamena pre cyklistov paradny zjazd o 800 vyskovych metrov. My co sme sli autom sme trpeli pomalu jazdu, kedze Katka, sa pokusala natocit hyperakcne video chalanov pocas zjazdu. Vyklonena z bocneho okna posobila ako lietajuci pes Falko z Nekonecneho pribehu, ale hlavne, ze video sa podarilo. Snad:)</p><p>Norcia je velmi mile historicke mestecko plne obchodov s prosciutom a ovcim syrom pecorino. Jediny zadrhel je pizza - tu podavaju jedine na veceru. Tak nakoniec bastime fastfood pizzu sediac na obrubniku na namesti. A veru nam chutila.</p><p>foto#1201</p><p>Ak som spominal paradny zjazd dole, tak opacny smer sa rozhodne paradnym nazvat nedal. Chalani si dali do tela:)</p><p>Noc sa rozhodujeme stravit v stane a tak odchadzame z chaty a stany rozkladame asi kolmeter od nej. Vecer nam pripravil uzasne divadlo a hlavne sme s Marekom konecne nasli miesto, ktore ozaj stalo za to. Som spokojny, prefoteny a tak to ma byt.</p><p>foto#1202</p><p>foto#1203</p><p>foto#1204</p><p>Rano sa budim uz davno po vychode slnka. Vyliezam zo stanu. Vzduch je podozrivo vlhky. Chladny. Len tak na boso sa s Imrom ideme pozriet do doliny. O chvilu uz ju vidim - hmlu v doline. Opat zacina kolotoc zmateneho pobehovania. Fakt, ze nemam topanky mi nevadi. Na boso sprintujem k stanu, vyberam vybavu, budim marek, obuvam topanky a ideme. Klasicky sme naljepsie rano zaspali, ale snad este nieco stihneme:)</p><p>foto#1205</p><p>foto#1207</p><p>Neskor uz iba balime paksamenty a vyrazame smerom k Lagu di Garda, vdaka ktoremu si cestu rozdelujeme na dve etapy. A potom hrr domov!</p><h3>Fakty</h3><p>Cesta z Bratislavy tva cca 12-13 hodin. Vzdialenost je 1300km</p><p>Na ubytovanie toho toto miesto neponuka vela. Az na par hotelikov v samotnom mestecku Castellucio a <a href="http://www.rifugioperugia.it/">chatu Perugia</a> tam nenajdete nic. Cena za noclah na chate je 20 EUR, karafa vinka stoji 5 EUR, vecera od 7 do 15 EUR. Osadenstvo chaty celkom druzne komunikuje elektronickou formou, takze s rezervaciou by nemal byt problem.</p></p><br/>http://www.borievky.com/blog/karawanky-po-druhy-krat-40.html<p><p>Karawanky mi minuly rok jednoznacne ucarovali. Kedze nas <a href="http://www.borievky.com/blog/karawanky-alebo-v-zime-po-letnom-chodniku-27.html">minulorocny vylet</a> sa nedal nazvat prave fotografickou nirvanou ( bludili sme v hmle asi 5 hodin ), tak sa rozhodujeme vratit sa tam opat. Ten isty ciel, len trasu dufam zvladneme lepsie ako naposledy.</p><p>Z Bratislavy vyrazame uz o 4.00 rano aby sme boli v horach co najskor. Snehu je pramalo ale webkamery jemne naznacuju, ze v doline okolo Bodentalu je sneh az pri ceste.</p><p>Po 4 hodinach cesty vystupujeme z auta. A obuvame lyziarky! Niekde hore niekto vyslysal moje upenlive prosby ( predstava trmacania sa hore s lyzami, s kompletnou fotovybavou a vecami na vikend na chrbte mi nepripadala lakava ) a tak lepime pasy a s lubozvucnym klopkanim viazania a znamym vrzganim lyziarok sa vydavame smerom na Klagenfurter hutte.</p><p>S usmevom miname miesto, kde sme minuly rok omylom odbocili na letny chodnik a stratili tak more casu. Vychadzame z lesa a sedlo kam sliapeme sa nam ukazuje v plnej parade - suvisly slapak z cca 1000metorv az do takmer 2000. Sneh vyzera nadejne, slnko prazi a nad nami sa borti asi 40 Rakusanov.</p><p>foto#1172</p><p>foto#1171</p><p>Do sedla prichadzame okolo jednej a ja sa rozhodujem tam pockat az do zapadu slnka, kedze na chatu je potrebne sa spustit dole,v tej chvili, priepastnych 200 vyskovych metrov a jednoducho viem, ze na chate skoncime pri kvasinkovom pive a bude po foteni. Volim teda rolu trpitela.</p><p>foto#1170</p><p>Cas si kratim hladanim miesta na fotenie, vybehneme si na kopec Bielschitza ( 1958m.n.m. ) a vraciame sa do sedla. Po dvoch hodinach to chalani balia a schadzaju na chatu. Ja sa vraciam na Bielschitzu a cakam na zapad slnka.</p><p>foto#1169</p><p>Ani nie po 30minutach mi chalani volaju, ze chatar nas poslal do paze a jednoducho napriek tomu, ze sme dosli, odchadza a my ostavame bez noclahu. Stojim takmer v 2000 metroch, auto je cca v 800 metroch, lyze dole v sedle. No parada. A to sa este rysuje pekny zapad slnka.</p><p>Chalanom do telefonu oznamujem, ze dole som ochotny ist az po zapade, co sa im nie prilis paci ale budiz. Slnko zachadza za mraky, ale ja uz klasicky naivne dufam. Ved ono sa urcite na chvilu ukaze. Tam cez tu malu medzierku nad horizontom a paradne podsvieti mraky a osvetli krajinu! Na 100%!</p><p>foto#1173</p><p>foto#1174</p><p>A veru sa to vynimocne potvrdilo:) Dosytosti sa vynadivam na tu paradu, beriem nohy na plecia a hor sa dole po lyze. Tych paradnych 800-900 vyskovych metrov sa spustam v polo sere, ale ani to mi nepokazi lyzovacku, aku som uz dlho nezazil. Sneh je tak akurat - nie je to cisty prasan, ale taky ten paradny perinovy sneh, ktory Vas podrzi v pravu chvilu ale aj povoli ked nabehnete na bubon a nevyhodi Vas nemilosdrne z idealnej stopy:)</p><p>foto#1175</p><p>K autu prichadzame za tmy a "tesime" sa na 4 hodinovu jazdu domov. Po ceste do seba tlacim 5 cisburgerov a nakupujeme zasoby plechovkopvej energie. Domov prichadzame okolo 23:00 a do druhej v noci este popijame. Tie Karawanky sa nam raz musia podarit:)</p><h4>Info:</h4><p>Odkaz na nas minulorocny <a href="http://www.borievky.com/blog/karawanky-alebo-v-zime-po-letnom-chodniku-27.html">vylet</a></p><p>Prevysenie: Bodental - Bielschitza 902 metrov</p><p>Chata: <a href="http://www.klagenfurterhuette.at/frameseite.htm">Klagenfurter Hutte</a>- pocas zimy by mala byt cez vikendy otvorena, no nic nam to nebolo platne, takze treba radsej volat. Inak je tam aj winterraum zamknuty AV klucom</p><p>Pristup: Z Bratislavy 420km a 4,5 hodiny</p><p>Ostatne Alpske fotose <a href="http://www.borievky.com/galerie/austrian-alps/">tu</a>.</p></p><br/>http://www.borievky.com/blog/jesenny-hochschwab-36.html<p><p>Aj ked minulorocna jesen farbam a pocasiu prilis nepriala, nam sa predsa len jeden vikend v Alpach vydaril.</p><p>Dlho sme planovali kam vyrazime. Predpoved vyzerala slubne a my sme sa vytesovali, ze budeme pobehovat po horach s oblakmi pod nohami. Teda pobehovat nie je ten spravny vyraz. Rozhodli sme sa, ze nas synator absolvuje prave v tomto termine turisticky krst a tak pobehovanie s nim na chrbte bol v istom smere krst aj pre mna. Nakupili sme detsky spacak, pribalili sme par kamosov na nosenie detskej postielky ( ano, dobre citate:) ), mlieko, kasu, plienky, vonave vreckovky, stativ a fotak a mohli sme vyrazit.</p><p>Vyber padol na nasu oblubenu oblast Hochschwab. Uz dlho sa mi paci vrchol Folzstein, ktory hlavne na jesen slubuje pekne pohlady vdaka smrekovcom, ktorych je tam pozehnane. Pod kopcom su vo vyske 1500metrov dve chatky nepatriace pod Alpinverein, povodne pastierske salase, v sucasnosti turisiticke chatky s krasnou atmoskou a vybornou kuchynou. My si vyberame Herzerhutte.</p><p>Tura zacina pri chate Schwabenbartl vo vyske 814metrov, kam sa da dojst autom. odtial dolinou Folzboden az priamo na Folzalm, kde su na krasnych alpinskych lukach ucupene obe chaty.</p><p>foto#1158</p><p>Na Herzerhutte sa nam usiel uz iba lager a tak prvej " matracovej lajne " kraluje na jej konci detska postielka aj s malym huncutom v nej. Lager je nevykurovany co pri septembrovych minusovych teplotach v noci slubuje idealne podmienky pre dojcata. Este, ze som mu kupil ten mini spacacik:)</p><p>foto#1159</p><p>foto#1160</p><p>Inverzna oblacnost siahala cely vikend az do vysok okolo 1800metrov a tak je chatka zahalena do neprijemnej a hlavne extremne vlhkej hmly. Iba prvy vecer sa hmla trha a otvaraju sa krasne pohlady na Folzstein ( 1946m ) a aj na samotnu dolinu. Rychlo balime vybavu a sliapeme do nenormalneho svahu, co mne, ako dobre chovanemu mlademu tatkovi, nie prilis vyhovuje, pretoze ked sa zeniete za vychodom ci zapadom slnka musia ist vase fyzicke ci psychicke nedostatky bokom. Inac to nestihnete!:)</p><p>Samozrejme uz pri vystupe vidim vysoku oblacnost, ktora sprintovala od zapadu. Urcite chce byt hore skor ako my! Podarilo sa jej to a tak sa s Imrom dve hodinky motame po vrcholovych planinach, tak typickych pre Hochschwab a ja si aspon obzeram miesta a kompozicie na rano, ktore zbozne dufam, bude lepsie.</p><p>foto#1161</p><p>foto#1162</p><p>Pri zostupe sa v doline opat zacinaju plazit hmly a ja sa uz vidim pri rannom foteni. Po zostupe zacina prsat, ale ja, ocareny vybornou krkovickou s kapustou a knedlou, ktora nemala obdobu a paradnym kvasinkovym pivom sa tym absolutne nezaoberam. Ved nie je vsetko o foteni! Heh:)</p><p>foto#1163</p><p>V duchu tohto vecerneho mota vstavam rano o stvrtej a v dazdi a absolutnej, ale absolutnej hmle vyrazam hore tym istym svinskym kopcom ako vecer predtym. Ta mokra hmla s jemnuckym hustym dazdom zalieza vsade a posiela do vecnych lovist vsetky paradne membrany co mam na sebe od topanok az po vetrovku.</p><p>Priebezne zastavujem, vypinam celovku, a pozeram do blba nad seba ci neuvidim vysnivaneho kamarata mesiacika, ci aspon malilinku, drobnucku hviezdicku. Nic.</p><p>Az tu zrazu...Hura, hura!! zacina sa mi odhalovat nocna obloha v plnej parade a ja uz klasicky zacinam zmatene ci hystericky pobehovat pod vplyvom fotografickej euforie. Ale musim ist dalej.</p><p>Hore su to uz luxusne a nekonecne vyhlady ponad oblaky a ja obdivujem vsetky okolite Alpske skupiny, ktore dobre poznam.</p><p>foto#1164</p><p>foto#1165</p><p>foto#1166</p><p>foto#1167</p><p>Cestou dole sa stretavam s Evkou, ktora sa driape hore aj so Simonkom na chrbte. Vymenime si batozinu, a ja uz aj so zivym nakladom zostupujem na chatu.</p><p>foto#1168</p><h4>Pre info ohladne tury, trasy si pozrite <a href="http://www.borievky.com/blog/trekking-info-hochschwab-26.html">info clanok o Hochschwabe</a>.</h4><h4>Viac fotiek z Hochschwabu ale aj z inych Alpskych oblasti najdete <a href="http://www.borievky.com/galerie/austrian-alps/">tu</a>.</h4></p><br/>http://www.borievky.com/blog/sibillini-podivuhodna-krajina-34.html<p><p>Presne si pamatam, ked som prvy krat natrafil na zaber tejto podivuhodnej krajiny na nejakom zahranicnom fotoserveri par rokov do zadu. Severske tvary, malo stromov - tipoval som to na Skandinaviu, ci Island. Kupodivu v popisku svietilo Taliansko, no nic viac. Po hodine guglenia a pozerania zaberov z rodinnych dovoleniek polovice Talianov som sa konecne dopatral k cielu - NP Sibillini. Odvtedy mi toto miesto nezliezlo z mysle.</p><p>Predstava zacala naberat realne kontury, ked som uz ako velky tato rodiny planoval dovolenku na Korziku a nejaku drobnu obchadzku na cestu tam. Sibbilini! Nejakych 500km a styri dni naviac snad pre pol rocneho sintra a manzelku v aute nebude nic zdrvujuce. Ide sa.</p><p>NP Sibillini je pohorie patriace do skupiny Apenin. Vysky su prekvapivo zaujimave, dosahujuc cez 2000 metrov. Lezi v oblasti Umbria nedaleko mesta Norcia. My sme navstivili najpristupnejsiu, no pre mna najfotogenickejsiu cast - okolie mestecka Castellucio di Norcia.</p><p>foto#1150</p><p>Poloha mesta je prekrasna, luky su plne kvetov. No teplota, ktora sa v den nasho prichodu ( jun ) vysplhala na 6°C ma mierne prekvapila. Vobec ma nenapadlo zistovat nadmorsku vysku a uz vobec nie si zobrat teple veci. A tak som prvy vecer fotenia drkotal zubami na hrebeni mokry a v uzasnom vetre pri teplote 4°C. Ako spravny foto nadsenec, som sa utesoval, ze stale lepsie ako teplo a opar. Aspon je dobra viditelnost.</p><p>foto#1152</p><p>foto#1151</p><p>Ubytovanie je mozne priamo v mestecku, no prislo mi drahe a kvalitou slabe. V okoli su dve horske chaty, ktore su pristupne aj autom - Rifugio Perugia a Rifugio degli Alpini. My sme sa rozhodli pre prvu z nich. Lezi priamo na ceste do mestecka v sedle nad planinou Piano Grande. Ubytovanie je turisitickeho typu, personal mily a strava bola paradna. V case ked sme tam boli my, bola chata prazdna.</p><p>foto#1153</p><p>Planina Piano Grande je rovna ako hladina jazera. Po dlzke ma cosi okolo 7km a pretina ju cesta podobna pristavacej drahe. Pre fotenie je preto auto viac nez vhodne. Okolie je porkyte kvetmi, na jar su luky plne divych makov. Okrem prveho vecera som mal smolu - dazd a zamracena obloha ma prinutili sustredit sa viac na detaily krajiny ako na jej celkovu majestatnost. No nastastie aj pomedzi mraky obcas zasvietilo.</p><p>foto#1154</p><p>foto#1155</p><p>Krajina mi pripadala ako na Islande, v dobe nasej pritomnosti dokonca aj charakterom pocasia. Hory su neskutocne farebne a ked po dvoch dnoch dazda na chvilku zasvieti, farby Vam vyrazia dych, aj ked nestihnete idealne nakomponovat scenu, lebo ste to necakali a v pomateni mysle behate v kruhu o priemere 50m. Ked si konecne vyberiete, zistite, ze stativ je presne na druhej strane pomysleneho kruhu. Bezite tam, ste spat zo stativom, vsetko nachystane, okrem filtrov. Opat su na druhej strane toho isteho kruhu. Tak si uz len rezignovane sadnete a vychutnavate posledne svetlo len tak. Tak nejako sa to prihodilo mne nad mesteckom Castelluccio.</p><p>foto#1157</p><p>foto#1156</p><p>V NP Sibillini sme stravili 4 dni, z toho 3 dni prsalo. Napriek tomu to stalo za to a urcite sa tam tento rok vratim.</p></p><br/>http://www.borievky.com/blog/karawanky-alebo-v-zime-po-letnom-chodniku-27.html<p><p>16.-17.1.2010 - Stal sa zazrak. Po dlhom obdobi zleho pocasia je na vikend ocakavana inverzia. Cely tyzden dookola klikam na predpoved s nadejou, ze sa vyvoj nezmeni a planujem kam vyrazime. Volba padla na pohorie Karavanky, leziace na Slovinsko - Rakuskych hraniciach. Nase horuce hlavy sme sa rozhodli zlozit na Klagenfurter Hutte vo vyske 1660m. Podla vysnorenych informacii vystup tipujem na 2,5 az tri hodiny. Heh.</p><p>foto#1125</p><p>Auto nechavame v prekrasnej dedinke Bodental, plnej bezkarov, akoby ich tu vyrabali. V doline sa usadila husta inverzna oblacnost a tak je to s orientaciou dost tazke co v kombinacii s neoznacenym zimnym chodnikom vycarilo krasny 8 hodinovy vystup na chatu. Vybehli sme si jeden kopec naviac. Samozrejme omylom.</p><p>foto#1126</p><p>Nic netusiac miname chatku na Ogris Alm. Viditelnost bola ozaj miziva, tak sme sa spolahli na stopu a na znacenie. Kto mohol tusit, ze je letne? O cca 30min sme vedeli, ze sme niekde...v prdeli. Stretavame meistneho typka, ktory nam oznamuje, ze sme mimo a musime zist naspat do doliny. V tej chvili akoby nas jedna mater mala - stali sme ako obareni a pozerali striedavo na hodinky a na seba. Teda az na Mareka - ten s uzasnymi 20kg zjazdovymi lyzami na chrbte uz nic nekomentoval.</p><p>foto#1127</p><p>Az ked schadzame na dno doliny tusime, tolko co nam hmla dovoli, co nas este caka. Vystup je strmy a hlavne nekonecny. Do sedla prichadzame konecne s oblakmi pod nohami no so slnkom uz ucupenym tesne nad horizontom. Rychlo fotime, no este rychlejsie sa stmieva a my vobec netusime, kde je chata, nakolko hreben je zo sedla rozvetveny na viac stran.</p><p>Az uplne po tme sa nejako domyslame, ze chata je asi dole v tejto doline ( ta cierna bodka to je jeden z nas ) a tak sa spustame v metrovom prasane, pri svetle celovky nevediac kam. O chvilu nas pohltila este aj hmla - uz dlho som lyzovacku neprezival tak intenzivne ako tu. Sli sme ako na pretekoch nevidiacich akurat, ze som pred sebou nemal vodcu.</p><p>foto#1128</p><p>Na chatu prichadzame o pol osmej vecer. Ja som v tme stratil jednu snehovu ruzicu z palice a jeden stupaci pas som mal tak namrznuty, ze na lyzi skratka nedrzal. Zaverecny vysIap veru stal za to. Na chate sme sa hodili do cimry za 12 eciek na osobu. Ako bonus sme dostali 4 polienka na noc:) Dole sme popili pivko, miestny horali mali nejaku oslavu a tak bolo clekom druzne.</p><p>foto#1129</p><p>Ako sa u mna stalo za posledny rok pravidlom - rano sa budim spolu so zamracenou oblohou a bez vychodu slnka. Aspon som si pospal.</p><p>foto#1130</p><p>No usmialo sa na nas stastie a oblacnost sa rozpadla, zo slovinskej strany dokonca klesla pod nasu uroven.</p><p>foto#1131</p><p>Pohlad na Slovinsko stal v ten den jednoznacne za to.</p><p>foto#1132</p><p>Tak z tejto doliny sme si to slapali vecer predtym takmer po tme. Oproti kraluje vrchol Vrtaca.</p><p>foto#1133</p><p><strong>TRASA:</strong> Bodental - Ogrisalm - Kopec bez nazvu - dolina Bodental - Sedlo 1850m - chata Klegenfurter</p><p><strong>CAS:</strong> 8 hodin, bez bludenia cca 3 az 3,5 hodiny</p><p><strong>NOCLAH:</strong> Klagenfurter Hutte - chata je aj v zime otvorena, ale iba cez vikendy. Cena za noclah v izbe pre clenov AV 12EUR, bolonske spagety 7EUR, pivo 3EUR, polievka 3,5EUR. Chata ma aj pekny winterraum, ktory je k dispozicii, ked je chata zavreta. Je potreby AV kluc</p><p>Viac fotiek z Rakuskych Alp najdete v galerii <a href="/galerie/austrian-alps/">Rakuske Hory</a>.</p></p><br/>http://www.borievky.com/blog/trekking-info-hochschwab-26.html<p><p>foto#1104</p><p>Hochschwab je po Raxe aHohe Veitsch najdostupnejsim pohorim na ceste zoSlovenska. Ponuka kopce do vysky 2277 metrov akrasny hrebenovy prechod.</p><p>Masiv je tvoreny cerveno bielym vapencom aje velmi typicky pre oblast severo - vychodnych alp: strme avysoke steny zjednej strany su hore ukoncene rozsiahlymi nahornymi planinami, ktore su posiate zavrtmi apriepastami, kde sa na jar stracaju obrovske kvanta vody zroztopeneho snehu.</p><p>Najvyssim vrcholom je Hochschwab. So svojou vyskou 2277 metrov pohoriu celkom jasne dominuje.</p><p>Na vrchol vedu vpodstate tri zakladne vystupove trasy:</p><ol><li>Zjuhozapadu dolinou Trawiestal alebo hrebenom</li><li>Zjuhu cez Folzalm</li><li>Zo zapadu nekonecnou dolinou Dullvitz</li></ol><p>foto#1105</p><p>foto#1106</p><p>foto#1107</p><p>Pre lepsiu orientaciu prikladam mapy:</p><h3>Juhozapadna trasa ( zlta farba vmape ):</h3><p>Startovacie miesto je chata Bodenbauer svelkym parkoviskom kusok nad dedinkou St. Ilgen. Samozrejme zadarmo, nie sme predsa vTatrach. Odtial mate na vystup na vrchol dve moznosti: ist dolinou Trawiestal alebo sa vyhupnut na hlavny hreben aprejst tam po nom. Osobne sa mi viac pozdava variant dolinou hore ahrebenom dole ale to je samozrejme na Vas.</p><p>Dolina Trawiestal Vas spociatku vedie listnatym lesom. Neskor chodnik vedie vjej lavej casti apopod strme skalne steny sa strmym prahom vyhupne nad pasmo lesa do nefalsovanej vysoko horskej doliny. Odtial sa stupanim chodnik dostava kmiestu zvanemu Vogauer Krz., kde sa chodnik deli na dva smery. Kratsia vedie strmym zlabom sretazami anekonecnym rebrikom k bivaku Fleischer. Druha cez planinu do doliny Dullwitz, kde sa napoji na zapadnu trasu. Mi sme si vybrali variantu cez Fleischer biwak.</p><p>Cetsa vedie od Vogauer krz. Strmym zlabom spociatku serpentinami aneskor sa napoji na sialene dlhy rebrik. Potom sa pokracuje retazami na hreben. Pozor na tento zlab na jar avzime! Je velmi lavinozny apred dvomi rokmi tam zasypala lavina trusitu. Bol to prvy sneh.</p><p>Priamo po vylezeni na hreben lezi vo vyske 2153 metrov Flescher biwak. Je to plechova buda sdrevenou podlahou alavicami po obvode. Dobre sa vnej vyspia styria ludia. Treba vsak karimatky aspacaky( su tam nejake deky ). Na vrchol je zbivaku cca 30-40minut.</p><p>Chata Bodenbauer – Fleischer Biwak – 3-4hod, prevysenie 1269m</p><p>Fleischer Biwak – Hochshwab – 30 min, prevysenie 124m</p><p>foto#1108</p><p>foto#1109</p><p>foto#1110</p><p>foto#1111</p><p>foto#1112</p><h3>Juzna trasa ( zelena farba vmape):</h3><p>Zacina sa na chate Schwabenbartl vo vyske 814 mnm kde sa da vybehnut autom. Od chaty vedie trasa drevenym chodnikom ponad potok vprekrasnej skalnej uzine. Nasleduje postupny vystup lesom az nad jeho hranicu, kde sa chodnik prehupne cez strmsi prah az krasnej alpskej dolinky Folzalm sdvoma chatkami ucupenymi vtrave – Graserr aHerzer hutte vo vyske 1484 m.n.m. Na oboch chatach sa da prespat, my sme ochutnali iba miestnu kuchynu. Zdolinky vedie neznackovy chodnik na blizky vrchol Folzstein, ktory slubuje luxusne vyhIady na cely masiv ale aj na doliny pod nim.</p><p>Od chat sa chodnik vinie lukami az do bodu, kde sa dostava na okraj doliny Dullwitz kde sa spaja schodnikom iducim sUnterstands Hutte aspolocne strmym zrazom klesaju na dno doliny priamo kchate Voisthaler Hutte ( 1654 m.n.m. ), kde sme prespali. Chata ma vzime otvoreny skvely winterraum, spieckou, stolikom, dvomi miestnostami sparadnymi postelami ahlavne sdostatocnym mnozstvom kuriva.</p><p>Zchaty su na vrchol dve varianty vystupu: na koniec doliny aodtial cestou Graf Meran Steig pod chatu alebo priamo za chatou odbocit na cestu Jaegermayer Steig veducu na hreben po ktorom sa prestrikujete az na chatu. Obe cesty su najma na hrebeni za znizenej viditelnosti narocne na orientaciu anebezpecne kvoli uz spominanym zavrtom apriepastam.</p><p>Obe cesty vedu spolocne az kchate Schiestl haus vo vyske 2153 metrov, ktora bola vybudovana ako ukazkovy pasivny objekt schopny sa sam zasobovat teplom a elektrickou energiou. Preto aj ked pridete vzime do vyborneho winterraumu mate kdispozicii prijemnu teplotu, svetlo adokonca WC.</p><p>Uchaty je to na vrchol 30-45 minut.</p><p>Chata Schwabenbartl – Folzalm – 2,5hod, prevysenie 670m</p><p>Folzalm – Voisthaler Hutte – 1,0 hod, prevysenie 170m</p><p>Vosithaler Hutte – Schiestl Haus – 2,5hod, prevysenie 500m</p><p>Schiestl Haus – Hochschwab – 40 min, 124m</p><p>foto#1113</p><p>foto#1114</p><p>foto#1115</p><p>foto#1116</p><p>foto#1117</p><p>foto#1118</p><p>foto#1119</p><p>foto#1120</p><h3>Zapadna trasa ( modra farba vmape ):</h3><p>Tato trasa vedie zdedinky Seewiesen ( 974m.n.m ) dost dlhou dolinou, pripominajucou aj Tatransku Velku studenu dolint, az na chatu Voisthaler hutte, odkial ma spolocnu trasu schodnikom z chaty Schwabenbartl.</p><p>Seewiesen – Vosithaler Hutte – 3hod, 680m prevysenie</p><h3>Zostup a navrat ( cervena farba vmape ):</h3><p>Pre mna je najkrajsou alternativou navrat po hlavnom hrebeni Hochschwabu, ktory vedie vpodstate cely cas vo vyske nad 2000 metrov. Hreben nie je narocny hoc trochu dlhy. Chodnik nas privedie kchate Hausealm, kde maju vybornu kuchynu. Od chaty je to uz len priamy zostup na parkovisko Bodenbauer.</p><p>Fleischer Biwak – Hausealm – 3 az 4 hod, cesta ide po hrebeni klasicky stale hore adole</p><p>Hausealm – Bodenbauer – 1,5hod, prevysenie 640m</p><p>foto#1121</p><p>foto#1122</p><p>foto#1123</p><p>foto#1124</p><h3>Pristup autom:</h3><p>ZBratislavy je najjednoduchsi pristup do Hochschwabu dialnicou A6 aA4 do Viedne aodtial dialnicou A2 smerom na Graz. ZA2ky odbocit pri Neunkirchene na S6 ( smer na znamy Semmering ) apo tejto ceste ist az do Kapfenbergu kde odbocime avydame sa smerom na St. Ilgen resp. Seewiesen vzavislosti, ktoru alternativu vystupu ste zvolili.</p><p>Casovo sa zBA zmestite do cca 3-3,5hod.</p><h3>Chaty:</h3><p>Schiestl Haus ( 2153mnm ): moderna chata ponukajuca noclah v14 posteliach alebo vnoclaharni pre 42 ludi. Vzime je kdispozicii winterraum pre 8 osob. Velmi komfortny, sWC asvetlom. Ceny ubytovania ( 2009 ) su 12/22EUR ( Clen AV/neclen AV ) vizbach a8/16 EUR vnoclaharni ( clen AV/neclen AV )</p><p>Voisthaler Hutte ( 1654mnm ): chata ucupena vdoline Dulwitz. Nie prilis dobra poloha na fotenie, ale dobra na prenocovanie pokial si vystup na vrchol rozdelite na dva dni.</p><p>Ubytovanie ponuka v25 posteliach avnocIaharni pre 35 ludi. Vzime je kdispozicii perfektny witerraum spieckou apostelami pre 5 Iudi. Ten ozaj stoji za to. Ceny ubytovania sa mi nepodarilo zistit, vzime sa za winterraum okolo 3EUR.</p><p>Fleischer Biwak ( 2153mnm ): plechovy biwak na nudzove prespanie. Pohodlne sa tam vyspia styria ludia. Spacaky akarimatky nutne. Vpripade, ze je bivak obsadeny ( boli sme tam dva krat avzdy bol prazdny ) kchate Schiestl haus to je iba necela hodinka.</p><p>Folzalm ( 1480mnm ): tu sa nachadzaju dve viac chatky takeho rodinneho charakteru. Graserr Hutte aHerzer Hutte ( 30 a25 osob vnocIaharnach ). Stymito chatami je to trosku nevyspitatelne. Ked sme tam volali my, povedali, ze tam nik nebude, no chaty boli otvorene. Cize odporucam si to telefonicky overit, no ani to nie je zaruka.</p></p><br/>http://www.borievky.com/blog/expedicia-stezky-a-rajska-25.html<p><p>21.-22.3.2009 – stakmer pol rocnym meskanim pisem clanok z vyletu na tatransky vrchol Stezky, ktory sa nachadza medzi dolinou Siedmich pramenov adolinou Bielej Vody. Uz rok pred tym som si cestou autom do Tatranskej Kotliny vsimol, ze vrchol tohto nenapadneho kopca je bez stromov ateda by mohol ponuknut pekne vyhlady na cele Belianky, Kopske sedlo, Vysoke Tatry aaj na obe doliny.</p><p>foto#1098</p><p>Po preskumani kopca vroku 2008 som sa teda rozhodol tuto zimu tam vybehnut aj na noc. Cely tyzden pred vikendom snezilo atak v sobotu boli Tatry pokryte 80 cm vrstvou prasanu. Najkratsia cesta na vrchol vedie, ako inak, kolmo hore. Auto sme sVladikom nechali vKezmarskych zlaboch avydali sa na cestu.</p><p>foto#1099</p><p>Od cesty vyzeraju Stezky so svojou vyskou 1530mnm dost nudne vporovnani sokolitymi vrcholmi. Vystup nas vsak rozhodne nenudil.</p><p>foto#1100</p><p>Sli sme nefalsovanou tatranskou divocinou plnou popadanych stromov asvahom, sktorym som mal problem aj na jar minuleho roku. Po pol hodinke cesty sme uz mali sneh takmer po hrudnik. Kvoli strmemu svahu sme si sneznice ani skialpy nebrali atak nam neostavalo nic ine ako brodit sa. Jeden krok hore adva naspat. Nakoniec sme ale vymysleli system: prvy vylozil nohu okrok vpred adruhy ho potlacil ocosi vyssie. Inak nebolo mozne pohnut sa vpred. Toto lopotenie nam nakoniec trvalo 3 hodiny, pricom na jar som tam vybehol zahodinku. Samozrejme sme zmeskali zapad slnka atak sme sa hore iba pokochali nadhernymi vyhladmi na Belianky a masiv Kezmarskeho, Lomnickeho stitu, Jahnaci stit, Beliansku kopu aobe doliny, ktore sa ako rieky vlnili dolu pod nami. Po rozlozeni stanu sme namerali teplotu okolo -15°C. Odve hodiny som nameral uz iba -5°C ato nevestilo nic ine ako zmenu pocasia.</p><p>foto#1101</p><p>Vstane sme navarili 2 litre rajcinovej polievky, vytiahli pivko a vinko. Zbatohu som vybral tajny tromf – prenosne radio. Cely vecer sme mastili karty apocuvali priamy prenos splay off hokejovej extraligy. Ako doma!</p><p>foto#1102</p><p>Rano bolo takmer uplne zatiahnute atak sme sa po povinnom cvakani zbalili a padali dole. Averu slo to ohodne rychlejsie ako vecer pred tym.</p><p>foto#1103</p><p>Start: Kezmarske zlaby; 897mnm</p><p>Ciel: Stezky, 1530 mnm</p><p>Cas vystupu: cca 3 hod vo velmi zlych snehovych podmienkach</p></p><br/>