Doteraz som navštívil útulňu v Nízkych Tatrách vždy iba v lete. Parádne počasie, kamoši, dobré pivko. To k horám akoby patrí. Ale musím sa priznať, že v lete ma to miesto, čo sa týka potenciálu na fotenie, až tak neokúzlilo. Nechcem mu tým samozrejme uberať na kráse. To miesto má parádnu a svojskú charizmu a určite stojí za návštevu. Ale scény a kompozície vhodné na fotografiu som tam až tak nenachádzal. Ale už vtedy ma napadlo, že v zime, keď sneh zakryje niektoré rušivé prvky - vtedy by to mohlo byť ono.
V januári 2021 som sa tam vybral hneď dva krát a oba výlety mi potvrdili čo som si myslel: ak na tom mieste trafíte ideálne zimné podmienky, je to ozaj jeden z najkrajších spotov na zimné fotenie krajiny na Slovensku.
Prvý krát sme boli nachystaní na bivak. Bolo hodne snehu, kamoši zo SHMU hlásili príjemných -20 a predpokladali sme, že útulňa bude zavretá z dôvodu pandemickej situácie.
Štartovali sme z Liptovskej Tepličky ( bolo to v rámci nášho okresu, keďže mimo okresu sme z dôvodu pandémie nemohli ) cez Panskú hoľu a Budnárku. Výstup trvá cca 3 - 3,5hod. Viac či menej bola počas celého výstupu hmla, západ slnka nás chytil asi 30 minút pod hrebeňom. Na hrebeň vybiehame za súmraku práve v momente, keď sa rozplynula hmla a oblačnosť sa začala krásne trhať. Zaujala ma jedna scéna smerom na dolinu Hrona, trochu som ju pofotil a fičali sme sa niekam zahrabať, lebo všetko začalo mrznúť na kosť. Predtým mi ale nedalo a šiel som sa pozrieť na útulňu. Na moje prekvapenie bola otvorená, po víkende vykúrená a na lavici dve prepravky piva. O tomto som veru ani len nesníval:) Plán bol síce dobrodružstvo v záhrabe, ale zakopať sa 200m od prázdnej vykúrenej chalúpky mi prišlo tak trošku mimo realitu rozumne zmýšľajúcich ľudí:)
Takže nocľah bol vybavený.
Predpovede neklamali, ráno prituhlo na slušných -18°C, na oblohe smerom na východ boli krásne riasovité oblaky ( cirus ), ktoré veštili pekné farbičky a Vysoké Tatry sa v ostrom vzduchu zdali akoby boli hneď pri nás. Celé ráno bolo nádherné. Kontinuálne som fotil snáď 2 hodiny. Nikde ani nohy, nedotknutý sneh, bezvetrie - nádhera. Podobne ako som písal v blogu o Smrekovici, aj tu som si našiel asi tri scény, ktoré sa dajú počas rána postupne fotiť a tak nie je fotograf odkázaný iba na jeden záber, čo je vždy plus.
Zimná nálada v okolí Andrejcovej ma uchvátila natoľko, že som sa tam v januári vrátil ešte raz. Už to neboli až také ideálne podmienky ako pri prvom pokuse, ale opäť to stálo za to.
Ako vždy sme západ slnka nestíhali, tak som kopol do vrtule a posledný úsek sme vybehli naozaj rýchlo. A dosť rýchlo na to aby som stihol aspoň posledné farby po západe slnka, ktorý bol mimochodom úžasný a celkom ma štvalo, že sme nevyrazili o hodinu skôr. Ráno nebolo natoľko krásne ako naposledy ( hlavne sme nevideli Vysoké Tatry, ktoré sa ukryli za oblačnosť ), ale nejaký ten záber sa tiež podaril:)
Andrejcová nám počas tejto zimy ukázala svoju atraktivitu aj pre krajinársku fotografiu. Spolu s charizmou toho miesta, si Andrejcovú značím do môjho zoznamu lokalít, ktoré musím navštíviť aspoň raz za zimu.