Koncom leta 2022 sme mali rezervované 2 týždne na výlet bez detí. Keďže pre domom sme už mali odparkovaný náš VW California, tak bolo jasné že to bude road trip ako sa patrí.
Pri vyberaní destinácie som vychádzal z toho, že sme chceli ísť naozaj na pravý road trip spojený s wild campingom a to už bohužiaľ nie je možné všade. Zároveň sme chceli vidieť niečo nové a tak som sa začal obzerať po Balkáne ( Čierna hora a Albánsko ) a Rumunsku. Voľba padla nakoniec na prvú možnosť a tak som mohol začať plánovať.
Samozrejme nás zaujímali najmä hory, ale keď sme sa vybrali takto južne, tak som to chcel spojiť aj s nejakou vodou. Finálne destinácie boli nakoniec tieto:
národný park Durmitor v Čiernej hore
národný park Prokletje v Čiernej Hore
národný park Teth v Albánsku
Skadarské jazero na hraniciach Albánska a Čiernej hory
more
Toto bol nejaký základný zoznam a podľa neho som už plánoval nocľahy a konkrétne miesta.
Vyrazili sme teda poriadne nabalení zo Slovenska a namierili sme si to rovno do Sarajeva, kde sme sa rozhodli prespať, aby sme niekde do hôr neprišli v strede noci a nehľadali tam po tme miesto na spanie. To naozaj nemám rád. Ubytovanie sme si rezervovali takmer v centre starého mesta, ráno sme si dali hodinovú prechádzku mestom a... aj stačilo. Nejako ma toto mesto nenadchlo, takže takáto zastávka bola myslím postačujúca.
Doobeda sme teda vyrazili smerom do Durmitoru. Diaľnic v tomto regióne veľa nenájdete, a preto je potrebné rátať na presuny viacej času. Aj cesta zo Sarajeva na hranicu s Čiernou horou bola zaujímavá. Asi 50 km pred hranicami sa z treťotriednej afaltky stala prvotriedna lesná cesta. Najprv som myslel, že sme zle odbočili, ale boli sme správne. Cesta vedie krásnym prostredím ponad rieku Drina, ktorá je známa najmä medzi vodákmi. Okolo rieky boli krásne nové vodácke kempy, potenciál toto miesto určite má. Až na tú cestu.
Slimačím tempom ( 5O km sme šli takmer 2 hodiny ) sme dorazili na hranicu s Čiernou horou, kde sme čakali viac ako hodinu. Našťastie za hranicou už nás čakala normálna asfaltka a kmilometre mohli opäť ubiehať o čosi rýchlejšie.
Cesta viedla hlbokým kaňonom okolo jazera Piva s krásnou farbou. Po hodinke sme odbočili od jazera smerom do hôr. Akurát v tom čase vrcholila naozaj silná búrka s bleskami a hromami a chvíľu sme váhali, či v ceste pokračovať a či sa neukryť aj s autom v jednom z tunelov, ktoré na ceste hore boli. Nakoniec sme sa rozhodli pokračovať.
Našim cieľom bola známa horská cesta P14, ktorá vedie krížom cez celé pohorie Durmitor a šplhá sa až do výšky 1900 metrov nad morom. Mali sme v pláne tam stráviť jednu alebo dve noci a dať si aj nejakú peknú túru.
Našťastie pri ceste hore búrka prešla a tak sme sa mophli kochať naozaj nádhernými pohľadmi na tieto krásne hory. Možnosť ísť aj s camperom takto vysoko do hôr a dokonca tu aj prenocovať je naozaj výnimočná a odporúčam to skúsiť každému:)
Inak nocovanie je tu oficiálne dovolené. Vstup do národného parku stojí 1€ / osobu a deň a pokiaľ chcete prenocovať zaplatíte 5€ za auto. Vstupné vyberá strážca NP, ktorý chodí na aute po tejto ceste a keď Vás stretne, tak Vás zúčtuje.
Vyberáme si teda miesto na lúke neďaleko cesty, varíme večeru, otvárame vínko a užívame si ticho a hory. Paráda.
Prvý deň a večer v Durmitore
Ráno sa ešte pred východom slnka presúvame na miesto, ktoré som si vyhliadol na fotenie večer pred tým. Je ale úplne jasno, takže si fotím len tak dokumentačne. Na pekných lavičkách s ešte krajším výhľadom si doprajeme raňajky, stretávame miestneho strážcu a platíme mu vstupné.
Dnes máme v pláne ľahkú túru smerom na známy vrchol Bobotov Kuk. Parkujeme v sedle Prevoj vo výške 1907m a vybiehame naľahko na túru. Kvôli plánovanému presunu nemáme veľa času, celá túra by nám nemala zabrať viac ako 4 hodinky. Chodník vedie najprv strmo hore do sedla, aby sme sa následne prehupli do vedľajšej doliny. Výhľady sú parádne, na to že je koniec leta, tak hore v dolinách je to krásne zelené. Kocháme sa výhľadmi na Bobotov kuk, fotíme, oddychujeme a vraciame sa pomaly naspäť.
Raňajky a túra pod Bobotov kuk
Po návrate k autu balíme a vyrážame na cestu. Dnes mám v pláne jedno špeciálne miesto, ktoré som videl na fotkách Matúša Lašana počas ich treku naprieč horami Európy. Je to sedlo v pohorí Komovi. Netuším celkom, ako sa tam dá dostať autom, z fotiek ale viem, že priamo v sedle vedie nespevnená cesta. Tak dúfame a ideme.
Na odobočke z hlavnej cesty do sedla ( teda iba na mape sa tvárila ako hlavná, ale teda volajme ju tak ) platíme symbolické vstupné a valíme sa do kopca. Cesta je už nespevnená ale dobrá. Po pár kilometroch sa otvára výhľad a cesta zatáča pomedzi salaše strmo do hora. Skúšam to prejsť najprv pešo, na hrebeň je to snáď 100metrov ale bohužiaľ toto autom nedáme. Som sklamaný, lebo hoc o 1OOm ďalej sú úžasné výhľady, tam kde stojíme to stojí za prd. Pozeráme do mapy a pár km naspäť objavujeme nejakú cestičku, ktorá smeruje tiež do sedla. Tak sa vraciame, odbočujeme, prichádzame o pár rokov života a ja aj o pár ďalších vlasov ( ktoré sú už aj tak dosť vzácne ) ale nakoniec vychádzame do sedla. A veru to stojí za to! Toto už v Západnej Európe nemáte šancu zažiť. Ideme po hrebeni ešte asi jeden či dva km, nachádzame si naozaj pekné miesto a kotvíme. Chvíľu sme aj rozmýšľali o nejakej kratšej túre, ale naozaj iba chvíľu. Niekedy je lepšie si takéto miesta naozaj vychutnať, ktovie, či sa tu ešte niekedy vrátime. Takže program je jasný: rozkladáme sedenie, stolík, varíme večeru a len si to vychutnávame. Naozaj nádhera.
Jedno z najkrajších miest na nocľah v pohorí Komovi
Ráno balíme a fičíme ďalej. Tentokrát smerom do národného parku Prokletije, ktorý sa nachádza na hraniciach s Albánskom. Hory tu dosahujú výšku takmer 2700m a pripomínajú Julské alpy v Slovinsku. Naším cieľom bola Ropojanska dolina, kde sme plánovali prespať a dať si nejakú kratšiu túru ešte v ten istý deň. Cesta do doliny začína v mestečku Gusinje, ktoré je akoby bránou do Prokletije zo strany Čiernej Hory. Ale od turistického centra to má ešte hodne ďaleko. Určite nemá význam stráviť tam nejaký čas, v podstate tam nie je doslova nič. Mesto sme teda prešli iba so zastávkou v supermarkete a nasmerovali sme si to do doliny. V dedinke Vusanje končí asfaltová cesta, potom už sme šli cca 4 až 5 kilometrov po dosť drsnej šotolionovej ceste. S obyčajným osobným autom podľa mňa nejazditeľné, našťastie California má naozaj slušnú svetlú výšku.
Prišli sme až na miesto, kde boli pekné drevené prístrešky, nádherná lúka a dokonalý výhľad na strmé, viac ako 1000 metrov vysoké skalné steny. Výhľady boli impozantné. Neďaleko sedel v aute strážca národného parku, opäť platíme rovnaké vstupné ako v Durmitore.
Rýchlo sa obliekame a vyrážame na túru dolinou. Táto turisitcká cesta je súčasťou ďialkovej trasy Peaks of Balkan a konkrétne tu prechádza sedlom na druhú stranu do národného parku Teth v Albánsku. Na to nemáme čas, tak sa rozhodujeme ísť aspoň do sedla. Dolina je to naozaj krásna, všade plno hríbov, divoké lesy a krásne výhľady. Do sedla prichádzame spoločne s búrkou, pokecáme s jednou babou z Čiech, ktorú sme stretli, otáčame sa naspäť a bežíme pred búrkou dole. Večer už náš klasický program: večera, výhľady, nikde nikto a úžasné ticho v horách.
Škoda, že nemáme viac času, určite by stálo za to si tieto hory detailnejšie prejsť.
Mapa túry dolinou po trase Peak of Balkans
Dokonalé miesto na nocľah a krátka túra do sedla na konci doliny Ropojana
Zaujímavosťou v tejto doline je Oko Skakavice. Oka sa tu volajú malé jazierka, kde z podzemia vyviera voda. Sú ľadovo studené a nádherne modré. Jedno takéto oko sa nachádza aj v doline Ropojana a cestou naspäť sa tam na hodinku zastavujeme, pláveme, mrzneme a užívame si tú nádheru.
Nádherné jazierko Oko Skakavice
Ďalší deň meníme dolinu. Tentokrát smerujeme do doliny Grebaje. Tu už to je naozaj trošičku viac turistickejšie. Asfaltová cesta ide takmer na koniec doliny, kde je zopár reštaurácií a nejaké to ubytovanie. My ideme ešte o nejaký ten km po nespevnenej ceste ďalej a parkujeme opäť na prekrásnej lúke obkolesení strmými stenami totho krásneho pohoria.
Nádherná dolina Grebaje a naše miesto na nocľah
Hneď po príchode vyrážame na plnohodnotnú túru. Zadelili sme si pekný okruh, ktorý nás viedol cez dve doliny, cez krásne skalné okno až do sedla Krošnjina vrata ( niekde som to videl aj pod názvom Ropojanska Vrata ) vo výške 2195 metrov. Za celý deň sme nestretli ani nohu, značenie dobré. Iba pod samotným sedlom bol menší problém. Zostupuje sa suťoviskom a odbočka doľava neexistovala, tak sme šli asi pol hodinu naslepo iba na základe mapy. Nižšie sme už opäť natrafili na značku aj chodník. Ale túra rozhodne nádherná.
Mapa túry z doliny Grebaje do sedla Krošnjina vrata vo výške 2195m
Túra do sedla Krošnjina stála za to, aj keď to nebolo zadarmo
Naším ďalším cieľom tentokrát neboli hory. Vybrali sme sa ku Skadarskému jazeru. Je to najväčšie jazero na Balkáne, významné mokraďové územie a kus naozaj krásnej prírody. Časť jazera leží v Čiernej hore a časť v Albánsku. Tu sme sa aj rozhodli dať si oddych od kempovania a ubytovali sme sa v nádherných kamenných domčekoch priamo vo vninicach neďaleko jazera pri dedinke Virpazar. Inak domčeky mali krásny bazén a volali sa Winery Merak & Eco Villas Merak a naozaj to bolo veľmi pekné. Naviac tam mali veľmi dobré domáce vínko:)
Skutočne pekné ubytovanie vo viniciach neďaleko dedinky Virpazar a na záver večer v dedine
Prvý večer sme si požičali biky a šli sa navečerať do Virpazaru. Je to síce mini dedinka, ale milá a pekná s pár reštauráciami a pekným prístavom.
V okolí jazera sa nachádza zopár vyvieracích jazierok ( oka ), z ktorých som videl nádherné fotografie z dronu. Stálo ma naozaj dosť času ich nájsť na mape ( sú to mini jazierka a Skadarské jazero je ozaj obrovské ), ale nakoniec sa to podarilo. O to viac sme boli sklamaní, keď sme zistili, že voda v nich nie je taká modrá a sú aj poloprázdne. Asi je lepšie ísť tam začiatkom leta, nie na konci.
Výhľady na jedno z ramien Skadarského jazera
Každopádne jedno z nich bolo s jazerom prepojené sústavou mŕtvych ramien a tak sme nafúkali paddleboardy a vybrali sme sa na výpravu. Príroda je tu neskutočne krásna, plavili sme sa sa kľukatými ramenami a cítil som sa ako kdesi na rieke v Južnej Amerike. Takto spoznať jazero určite odporúčam.
Paddleboarding na ramenách okolo jazera je úžasný
Jeden deň sme si vyhradili na aj výlet k moru. Vďaka tunelu ste pri mori od jazera naozaj za chvíľu. Naplánovali sme si výlet na paddleboardoch z mestečka Sutomore na jednu z divokých pláží v okolí. Mestečko samotné neponúka naozaj nič zaujímavé, ani samotná pláž ma nezaujala. Navyše okolie bolo také nijaké...všade divoké parkoviská, bufety...no ešte tomu čosi chýba. Každopádne to nebol náš cieľ. Vysadli sme na paddleboardy a vydali sme sa pozdĺž pobrežia. Minuli sme Kráľovninu pláž, vplávali sme do krásnej jaskyne, až sme zakotvili na Galebovej pláži. Bol to hotový raj. Nikde ano nohy, nádherná kryštáľovo čistá voda a divoké útesy. Paráda. Strávili sme tu pár hodín a veru bol to zážitok. Pre toto stál výlet k moru určite za to. Škoda, že sme museli pádlovať aj celú cestu naspäť:)
Nádherný pádlovací výlet na Galebovu pláž
Našou ďalšou zastávkou bol národný park Teth v Albánsku a nachádza sa v podstate neďaleko jazera. Ešte pár rokov dozadu bola celá 60 km dlhá cesta nespevnená. Teraz ide nová asfaltová cesta až do dedinky Teth. To je dobre, ale aj zle. Znamená to, že sa národný park otvára masovej tursitike a dávam tomu iba pár rokov, a už to bude naozaj preplnené. Určite tu je čo obidvovať.
Cesty v samotnej dedinke sú už nespevnené a riadne rozbité. Rieka tečúca dolinou je tu asi na jar poriadne rozvodnená a na cestách je to poznať. Na kráse tohto miesta to nič neuberá. Dedina si zachovala tradičný vzhľad a popri tom tu rastú krásne a štýlové chaty na ubytovanie. Toto sa s Čiernou horou nedalo porovnať. Vyzerá to tak, že Albánci vedia predať to, čo im príroda nadelila oveĺa efektívnjšie. Toto miesto je naozaj krásne.
Ubytovali sme sa tentokrát v kempe. Takmer všetky ubytovania umožňujú za symbolický poplatok kempovanie na ich pozemku s možnosťou využtia WS či sprchy, dokonca aj WIFI. My sme platili 10€ na noc.
Nádherná dedinka Teth
Naplánovali sme si výlet k ďalšiemu oku - toto sa volalo Eye of Theth. Na začiatok túry sa dá priblížiť autom peknou horskou cestou. Je nespevnená a v čase keď sme tam boli mi pracovali na nej cestári. Predpokladám, že ju už vyrovnávali ako prípravu na asfaltovanie. Každopádne aj vďaka tomu sme auto museli nechať asi v polovici cesty a pokračovať pešo. Všetko, čo sme videli po tom bola pre mňa dokonalá krása. nedotknutá príroda, divoké lesy ( kde na kilometre nevidno stopy ťažby. To im môžme závidieť aj my ) a neskutočná čistota a farba vody v rieke. Túru ukončujeme kúpaním sa v oku a zostupom dole. K autu sa už nevraciame po ceste ale po opačnej strane údolie po turistickom chodínku. Toto bola pre mňa najkrajšia túra aj miesto za celý náš trip. Posúďte sami podľa fotiek.
Mapa túry k Blue Eye of Teth.
Táto túra bola pre mňa highlightom celej cesty. Neskutočná paráda v kombinácii s dokonalým počasím.
A už nás čakala iba cesta domov. Teda presne 18 hodín jazdy:)
Tento región, tieto hory a táto príroda stoja určite za návštevu a smelo môžu konkurovať Dolomitom či Julským Alpám. A určite sa tu oplatí ísť, kým je to ešte ako tak neovplyvnené masovým turizmom ako ho poznáme inde.
Nádherné posledné ráno v dedinke Teth. Dokonalá rozlúčka