Pred dvoma rokmi, po veľmi úspešnom predĺženom skialpovom víkende v Stubai, som sa rozhodol, že dva krát do roka vyrazíme do álp: raz na skialpy a raz na ferraty.
V duchu tejto dlhoročnej tradície som tento rok vymyslel v celku ambiciózny plán: v priebehu jedného ( predĺženého víkendu ) pokoríme dve krásne výzvy medzi ferratami v Rakúsku: Konigsjodler a Priel klettersteig. Stačí si dať oba názvy do gúglu a vyskočí na Vás pár šťavnatých prívlastkov - najdlhšia, najťažšia, najkrajšia a podobne.
Skrátka Priel klettersteig je so svojimi 2100m poctivého lana najdlhšou ferratou v Rakúsku a Konigsjodler netreba nejako zvlášť predstavovať. Kto chodí na ferraty, určite už tento pojem počul.
Minulý rok sme takto podobne liezli v Hohe Tauern - obtiažnosti C/D, D/E a E ale vždy to bola z väčšej časti túra a z menšej časti zaistená cesta. Pri tohto ročných ferratách ide o 5-6 hodín poctivého lezenia na lane a na záver trošku turistiky.
Plán
Plán sme si nastavili na 4 dni - od štvrtku do soboty:
1. Štvrtok - po nočnej jazde Konigsjodler a nocľah na Matras hause na vrchole Hochkonigu
2. Piatok - zostup z Hochkonigu autom, presun pod Totes Gebirge, výstup na chatu Priel Schutz Haus
3. Sobota - Priel Klettersteig
4. Nedeľa - zostup a jazda domov
Konigsjodler klettersteig
Najprv zopár faktov. Ferratu Konigsjodler otvorili v roku 2001 a za tých pár rokov sa už stihla stať legendou. Spolu s nástupom prekonáva prevýšenie 1600m. Pevná dĺžka lana je cca 1650m. Nástup na ferrattu zaberá približne 2 hodiny a prekonáva prevýšenie necelých 1000m.
Obtiažnosť najťažších úsekov je udávaná ako D, sú tam úseky C/D aj C a niektoré aj ľahšie.
Celá trasa ferraty je vedená exponovaným skalným hrebeňom pričom prekonáva 8 skalných veží, na ktoré treba vyliezť a na druhej strane samozrejme zliezť. Na niektorých miestach sú veže prepojené lanovým mostom. Namiesto jedného mostu je tu dokonca natiahnuté lano, ktoré je potrebné prekonať kladkou resp. "prešúchať" na ferratovom sete.
Samostatne by som sa povenoval časom. Na internete nájdete rôzne ambiciózne časy, na ktoré by som sa ale pri plánovaní veľmi nespoliehal. Nástup pod ferratu nás stál 2 hodiny, samotné lezenie ( aj s prestávkami ) nám zabralo 5 hodín, k tomu ešte 30min na chatu Matras haus. Dokopy teda cca 7,5 hodiny. Zostup s chaty na parkovisko nám trval 4,45 hod. Čiže veľký pozor na časy, aby ste neostali zaskočení!
Cestovali sme na noc a niekde pri Trnave nám začalo pršať. A pršalo stále. V hlave som už videl katastrofické výjavy ako sa k sebe tlačíme na žiletkovom hrebeni, všade je mokro, okolo lietajú blesky a my čakáme na vrtuľník ( mimochodom, to na tejto ferrate nie je nič nezvyčajné ) .
Každopádne asi 15 minút pred parkoviskom prestáva pršať a oblačnosť sa trhá. ako na objednávku:)
Cesta začína na parkovisku pod Erichhutte. Keď prichádzame, sme na parkovisku prví z čoho mám celkom radosť, lebo "dopravná zápcha" na Konigslodler nie je nič neznáme.
Úvod ani nemohol byť horší: po prebdenej noci za volantom, nebol tento nástup mojim snom. Ešte po Erichutte je to celkom OK, od chaty ale začínajú strmé serpentíny a moje nohy a hlava prežívajú stredovek. K.O. hneď pri nástupe, parádička. Predo mnou ľahko pobehuje Bohuš, ktorý bol tento rok na Mont Blancu a o mesiac vyráža na Matterhorn. Spolu s ním provokuje robocop Kaki, ktorý prejde pri výstupe aj cez skalu. Aspoň Marek sa plazí so mnou a vyzerá, že nie iba z ľútosti:)
Ľahko či ťažko, po dvoch hodinách sme všetci v sedle Hohe Scharte, kde začína nástup na ferratu. Zároveň sa tu spája zostupová trasa, ktorá vedie nepríjemným kotlom Birgkar. Ale k zostupu viac neskôr.
Obúvame sa do ferratových setov a sme konečne na skale! Toto sú moje chvíle! Hádžem za hlavu zahanbujúce sa plazenie a fučanie cestou do sedla a ku podivu ako znovuzrodený si fičím po lane.
Ferrata je naozaj krásna. Pre mňa osobne tam neboli ťažké lezecké úseky. Ide skôr o hrebeňový prelez: veže raz obliezate okolo, inokedy idete priamo cez vždy dole. Celé je to nádherne vzdušné a exponované. Keďže bolo po daždi, dole pod nami sa trhala nízka oblačnosť a vytvárala neuveriteľné divadlo, ktoré sa menilo každú minútu.
Po prekonaní všetkých vežičiek, lanových mostov vás nakoniec čaká posledný lezecký úsek na Kummetstein so svojím kolmým lezeckú úsekom obtiažnosti D. Je to v podstate najťažší úsek na ferrate a keď si predstavíte, že príde po 3.5 hodinách lezenia, tak to nie je žiadna sranda . No mali sme toho už plné kecky v tej chvíli😉
Každopádne sme sa po cca 5 hodinách postavili na vrchol ferraty. Vyťahujeme 23 ročný Zacapa rumík a zadeľujeme si pohodovú hodinovú pauzu. Po tom nasleduje už síce iba 30 minútový pochod na chatu, ale naše predstavy o príjemnej hrebeňovej prechádzke sú razom preč. Dva vcelku výživné výstupy nás dorazia a na chatu prichádzame v stave, akého som sa bál ráno pri nástupe na ferratu😁
Chata samotná nie je žiadna sláva. Poloha je síce impozantná: stojí na vrchole kopca, s parádnymi výhľadmi. Na druhej strane je bez zdroja vody, bez sprchy a s nepríjemným chatárom. No skrátka pohodovú atmosféru tam chatár nerobí:)
Ráno nás čaká zostup k autu. Najkratší variant je cez sedlo Birgkar a potom rovnomenným kotlom dole. Nie je to príjemný zostup a v daždi alebo zvyškovom snehu by som to tadiaľ neriskoval. Približne v dvoch tretinách zostupu máte možnosť vyliezť z kotla do sedla Hohe Scharte, teda do miesta kde sa začína Konigsjodler. Potom už zostupujete rovnakou trasou ako ste stúpali k ferrate. Pohľad zdola na žľab, ktorý viedol k sedlu sa nám ale nepáčil. Bol úplne rozbitý, extrémne strmý a navyše v sedle bol ešte sneh a hore vytváral nepríjemný prevej. Rozhodli sme sa teda pre druhý variant: zostup kotlom až dole, a následne pohodovým traverzom po lúkach k Erichutte a potom k autu. Mne osobne sa toto páčilo viac, hoc je to o čosi dlhšie.
Priel klettersteig
Nakoľko naša druhá ferrata sa nachádza v pohorí Totes Gebirge, čaká nás ešte cca 2,5 hodinový presun autom do dedinky Hinterstoder, odkiaľ začína výstup na chatu Prielschutzhaus. Tu si začínam v hlave dávať dve a dve dokopy. Plánoval som totiž tento deň ako oddychový. Ale teraz si uvedomujem, že sme zostúpili 1600m za 4 hodiny, následne 3 hodinový presun autom a na záver 2,5 hodinový výstup na chatu s prevýšením 850m. No lepší oddych si veru neviem predstaviť!
Z parkoviska radšej voláme na chatu,že prídeme za tmy a aby nám odložili niečo na jedenie, inak im tam ohlodáme stoličky. Na chate je ozaj milý personál a nebol s tým problém aj keď kuchyňa je otvorená iba do 20:00. Tentokrát nenechávame nič na náhodu a rumík vyťahujeme už na parkovisku. Výstupu sa teda vôbec nemusíme obávať.
Prielschutzhaus je presný opak predchádzajúcej chaty: parádna nálada, plno ľudí, pivo tečie potokom. Skvelé!
Ráno vyrážame už o šiestej, keďže sme sa báli davu tursitov. Ale nebolo to vôbec zlé. Len ten nástup ma opäť zabil: 45minút ozaj výživného stúpania som nečakal. Už pri nástupe na ferratu dávam prvú fľašu vody a pomaly zomieram. Ferrata samotná sa mi po lezeckej stránke páčila viac ako Konigsjodler: bola viac lezecká, atletická. Úseky sa mi zdali o dosť ťažšie.
Cesta je náročná svojou dĺžkou: čistá dĺžka lana je 2130m, čo je naozaj masaker. V tejto podobe je otvorená od roku 2019 a vznikla spojením už tak známej 1300m dlhej cesty Bert Rinesch, ku ktorej pripojili novú spodnú časť. Nová spodná časť je kombináciou hrebeňovej trasy a dlhších traverzov. Je vedená cez skladné okná, sú tam nádherné lanové mosty a podľa mňa aj pár ťažších miest možno na rozhraní D/E pre nižšie osôbky.
Nástup do pôvodnej časti tvorí dlhší traverz, kde sa tiež nájde pár úsekov, kde ruky dostanú zabrať. Potom sa trasovanie mení a začína sa liezť kolmo hore po rebríkoch, kramliach. Rebríky sú ozaj kolmé, niekedy jemne previsnuté. Technicky to nie je ťažké, ale ruky dostanú zabrať poriadne. Hlavne ak si predstavíte, že ste cca v polovici alebo tesne za ňou.
Každopádne lezenie je úžasne exponované, vzdušné a trasa je vedená ozaj atraktívne. Orientácia steny je viac menej južná, preto vody treba maž dostatok. Možnosť na doplnenie nie je žiadna.
Po 3 hodinách už to začalo byť ozaj únavné, lano už bolo v rukách cítiť a poslednú hodinu sme prešli takmer bez slov. Nakoniec sme po hodinách dorazili na vrchol Grosser Priel s výškou 2518m a s typickým obrovským červeným krížom.
Zostup vedie najprv hrebeňom Brotfallscharte priemo z vrcholu, neskôr padá priamo dole kotlom ku chate. Horná časť zostupu z hrebeňa je zaistená oceľovým lanom. Zostup bol celkovo menej nepríjemný ako pri zostupe z Konigsjodleru. Jedine pozor na sneh. Ešte aj v auguste sme križovali snehové polia v celkom exponovaných miestach a nebolo to veľmi príjemné. Zostup nám zabral asi 2 hodiny a tak sme po siedmich hodinách sedeli na chate aj s vysnívaným a vychladeným weizenom:)
Po zaujímavom večeri na chate, naseduje už iba ranný zostup k autu a 8 hodinová spanilá jazda domov. Cieľ sme splnili: dve legendy za jeden víkend. Obe ferraty sa radia medzi najťažšie v Rakúsku a je treba povedať, že sme to veru na sebe aj cítili. Ale všetko vyšlo ako malo a môžme začať plánovať ďalšiu ferratovú výzvu:)
Fakty:
Konigsjodler klettersteig:
Obtiažnosť: D
Nástup: 2hod od parkoviska pod Erichhutte, prevýšenie 900m
Ferrata: 5hod, prevýšenie 750m, dĺžka lana 1650m
Zostup: 4hodiny na parkovisko pod Erichutte dlhšou trasou č. 433
Ubytovanie: Matrashaus
Ceny na chate: lager pre AV člena 19 EUR s raňajkami, bez pitnej vody a sprchy!
Priel klettersteig:
Obtiažnosť: D
Nástup: 0,45hod od chaty Prielchutzhaus
Ferrata: 5hod, prevýšenie 900m, dĺžka lana 2130m!
Zostup: 2 hodiny na chatu Prielschutzhaus
Ubytovanie: Prielschutzhaus
Ceny na chate: lager pre AV člena 12 EUR, raňajky 10,5 EUR
Výstup na chatu: 2 hod, prevýšenie 850m, štart z dedinky Hinterstoder
Pre obe ferraty nutný odsedák!